Nuž dieťa im pomaly vyrástlo na svoj vlastný obraz.
Róbert Dyda odhadol životnosť blogera na rok a pol. Vraj potom sa človek vypíše. Ešteže niektorí nadsluhujeme. Priznal, že vedia, že viacerí odišli na blogspot, či inde ale vravel, že ich nebude menovať.
Najvýrečnejší bol Vlado Schwandtner. Ten začínal stručne, vždy od detstva, ako poznamenal moderátor. Priznal sa, že je monotematický a vlastne ani nechcel písať, len chcel povedať o tom čo žije. Vraj u neho bola Gabika W., konečne sa mohol porozprávať o niečom normálnom s mladou peknou ženou. Jej reakcia, keď jej Róbert zreferoval, ako bola na pretrase.
Každý z hostí sa volky nevoľky priznával, ktorý článok ho najviac oslovil. Tomáša Bellu oslovilo asi sto článkov, kvôli ktorým sa oplatilo vytvoriť blog. Nechcel ich ale menovať, aby neurazil tých zvyšných autorov. Róbert vyhlásil za najlepší, článok o úteku z bývalej Juhoslávie, ale keďže autor bol v publiku, rovnako ho nemenoval.
Andrej Kiszling prvý motív k písaniu na SME bolo, aby mal čítanosť. (tak ako my všetci) Ale teraz je už trochu vypísaný a tak píše len občas.
Viacerí sa zhodli, že karma už nie je ukazovateľom kvality, niektorí dokonca dávajú úmyselne svoje články len na svoj blog, aby ich čítali tí správni ľudia. Pán zvukár všetko spoľahlivo zabezpečoval a občas bol i unavený z toľkého rozprávania.
Blogerov bolo dosť i v hľadisku, ktoré dýchalo príjemnou atmosférou intelektuálneho večera.
Prišlo i na autorské čítanie, no keďže niektorí nechceli oprášiť svoje zručnosti z Hviezdoslavovho Kubína, predčítaval za nich moderátor. Môžete si pozrieť, ktoré svoje články si autori vybrali na prezentáciu: Gabika Weissová, Róbert Dyda, Andrea Sekanová, Andrej Kiszling a Vlado Schwandtner predstavil kapitoly svojej knihy.
Ďalšie udalosti prebehli po mojej uzávierke.
A teraz sa cítim, ako by som písal scenár Smotánky na Markíze.
