Pre moje deti som boh. Idem im na nervy a ignorujú ma...

Je to celkom jednoduché. Deti by najradšej sedeli celý deň pred telkou alebo pred počítačom, čítali, napchávali sa, leňošili alebo navštevovali kamošov, kde by spolu sedeli pred počítačom, kecali, napchávali sa a leňošili. Ibaže je tu jeden problém. Rodičia, ktorí im pripomínajú, že musia vyniesť smeti, urobiť úlohy, vyvenčiť psa, upratať riad, postlať postele a urobiť kopu iných neobľúbených vecí. Lebo rodičia to považujú za správne.Podľa mojich detí sme tí najhorší rodičia na svete. Chodíme na rodičovské, kontrolujeme im žiacke knižky, naháňame ich do domácich prác. To rodičia takého Ferka Mrkvičku sú oveľa lepší! opakujú moje deti stále častejšie. Tí ho nechajú hrať sa na počítači každý deň aj päť hodín, nezaujíma ich, kedy príde domov, kde bol, s kým bol, čo robil a raz za pol roka ho vytrieskajú, lebo donesie mizerné vysvedčenie. Nemeditujú každý týždeň nad známkami, ani nešvitoria okolo neho, že mu idú pomáhať s úlohami, nestrkajú mu pod nos knihy na čítanie, neťahajú ho na turistické prechádzky a nepitvajú televízne programy, ktoré môže pozerať do bludu. Ó, ako mu naše deti závidia. Ten má život ako v bavlnke. Dve-tri bitky do roka vydrží a má svätý pokoj.A to nie je všetko. My našim potomkom nedoprajeme všetkého nadostač aj keď na to financie máme. To ich štve najviac. Vedia, aký máme príjem a vedia, že by mohli mať každý týždeň balík čipsov, kolu, stokorunový kredit alebo značkové tenisky. Namiesto toho, aby sme im opakovali, že na to nemáme, im opakujeme otrepané slová, že my na to máme, ale to nepovažujeme za dôležité. Vtedy si búchajú hlavy o operadlo gauča. Ale úplne najhoršie je, že ich nechávame topiť sa vo vlastných chybách. A vypiť si následky až do dna. Alebo že ich nútime riešiť problémy vlastnými silami. A pritom by stačilo len kývnuť prstom a všetko by sa hladko vyriešilo. Stačilo by zájsť za učiteľmi a poprosiť o lepšie známky, vysvetliť, že bolo naše dieťa choré a nestihlo sa všetko doučiť. Alebo by stačilo nakričať na spolužiakov, ktorí sa im vysmievajú a tlčú ich po hlave. Tak ako to robia iní rodičia. Ale kdeže my! My sme krkavčí rodičia! My necháme vlastné deti mágať sa v bahne, pomaly sa z neho vypatlávať a dokonca znášať všetky dôsledky ak už nie zlaté vajcia. Hrozíme im prstom, že začínajú byť závislí na počítači, ale pritom to nie je pravda, lebo oni dokážu hocikedy počítač vypnúť a odísť od neho trebárs aj na týždeň. Jednoducho im život sťažujeme, ako len môžeme. A hádžeme polená pod nohy. Najhorší rodičia, akí len svete môžu byť!Už chápem Boha. On robí to isté s dospelými. Ibaže namiesto školských skúšok im posiela tie akože životné a oveľa hnusnejšie. Od každodenných domácich hádok, pracovných stresov až po smrteľné choroby, stratu najbližších, totálny pád. Alebo ich nechá okúsiť strach, bezmocnosť a zoberie slobodu. Niekedy je naozaj protivný. Už sa nečudujem, že ľudia sú na neho naštvaní a niektorí ho ignorujú. Tí vychytralejší sa mu líškajú a navonok robia, čo od nich chce. Robili to už naši predkovia, ktorí si vymysleli bohov, pretože si sami so sebou nevedeli dať rady a všeličo si nevedeli vysvetliť. A robia to aj ľudia v časoch totálneho technického pokroku. Na rozdiel od našich predkov všeličo vieme a všeličo za nás urobili iní. Dokonca vieme vysvetliť, prečo je niekto spokojný a druhý nie. Vieme aj postup, ako sa k tomu dopracovať. Ibaže nám vadia tie protivné skúšky... Ľudia odjakživa túžili po láske a pokojnom živote, niektorí po leňošení na pláži, ničnerobení či bohatstve, presne tak, ako starí Rimania alebo Gréci. Iba tie skúšky...Napriek tomu, že ma deti ignorujú a leziem im na nervy, neposlúchajú ma a robia si, čo chcú, viem, že tieto skúšky ich robia silnejšími. A nechránim ich pred nimi práve preto, lebo ich mám rada a záleží mi na nich. Hádam to raz pochopia, pretože iba tí, ktorí to pochopili, našli, po čom ich ubolená duša pišťala...