Všetko sa opakuje a pritom všetko je iba raz

Na otázku, ako bolo v škole, odpovedal hm, dobre. Na výzvu, aby sa išiel prezliecť, odpovedal hm, dobre. Pri vete, či nie je hladný, povedal, že bol na obede. A nečakane pridal ešte dve slová: bol granadír. Vyzeralo to, že naša komunikácia na niekoľko hodín skončila. Zaujímavejšie bol pre neho seriál Zajtrajšie noviny v telke. Keď som v kuchyni prestrela na stôl a z rúry vytiahla francúzske zemiaky, objavil sa tam. Odštipkával z vrchu chrumkavé kúsky a popri tom utrúsil: „Neviem, kde mám učebnice.“„Akože nevieš? To ti celé prázdniny nechýbali?!“„Nie,“ povedal zdanlivo pokojne a odštipkával do červena upečené zemiaky z pekáča.„Počkaj, počkaj,“ zastala som v strede kuchyne s džbánom vody. „Poďme pekne po poriadku. Ty si sa vôbec nezaujímal, kto ti má doniesť knihy zo školy? Nikto z kamarátov ti ich nedoniesol?“„Nie,“ povedal menej pokojne a prestal odštipkávať. „To všetko preto, lebo sme išli na dovolenku pred skončením roka. Za to môžete vy!“ „Ja viem, už to viac neurobíme. Ale teraz riešime tvoje učebnice a nie náš odchod na dovolenku. Takže ty si sa s nikým z triedy nedohodol?“„No, nie.“„A teraz čo?“„No, nič. Prišla jedna profesorka a pýtala sa, komu chýba nejaká kniha. Ja som sa prihlásil a povedal som, že mi chýbajú všetky.“Začala som sa smiať. Vedela som si živo predstaviť výraz profesorky a ostatných spolužiakov. „Tak si si pekne zavaril. Nečakaj, že to pôjdem vybaviť ja,“ sadla som si za stôl. „A nie že sa budeš vyhovárať, že si nemohol urobiť úlohy kvôli učebniciam. To ani neskúšaj! A poď jesť!“„Hm, dobre. Ale iba tie vrchné, lebo klobásku nelúbim.“„Dobre, iba vrchné. Ale iba z polovice pekáča. Nechaj niečo aj ostatným. Na, tu máš, ja ti dám z mojej porcie,“ núkala som ho, lebo v jedení sa podal na mňa. Aj ja som jedla ako mucha. Mňa museli „biť“, aby som jedla a staršiu sestru zas, aby toľko nejedla. „Hm, dobre.“ povedal a ja som bola vďačná za tieto tri minúty rozhovoru. Zajtra odbehnem pozrieť mamu.