Nahé telo, sex a násilie ako súčasť ponuky

Argumentácia, že niektoré programy sú vulgárne alebo neslušné, a preto ich treba zrušiť, nie je na mieste. Veď ani pornočasopisy a pornofilmy sa neprestali vyrábať a sú neustále kritizované ako morálne nízke a pohoršujúce. Nezakázali ich, iba dostali svoj vymedzený priestor. A nielen kvôli deťom. Sú všeobecne považované za niečo, čo ohrozuje morálku ľudí a vracia nás do sveta pudov a zvieracích inštinktov. Tu je cesta, ako vybŕdnuť z harašenia, ktoré rozvírili reality show. Treba určiť pravidlá.Vyzerá to zložité. Pre niekoho sú pornom už fotografie nahých ľudí v časopisoch alebo obnažené telá v televízii, pre iného sex na obrazovke nie je ničím iným, len každodenným životom, preneseným na obrazovku. Reality show sú len vrcholcom ľadovca. Zatiaľ. Ak bude o tento typ televízneho programu záujem, je prirodzené, že prídu ďalšie a ďalšie. Nehovoriac o ponuke nielen v televízii ale aj v ostatných médiách. Otvorene sa ukazuje nahé telo, sex a násilie. Väčšina dospelých (a niektorí sú vzdelanými a inteligentnými dospelými) namieta, že je to súčasť nášho života. Nevidia nič zlé ani v tom, že deti nasávajú vulgarizmy a pudové správanie ľudí. Je to pre náš život prirodzené, tvrdia zástancovia týchto názorov. Neviem, či by súhlasili s tým, aby boli pornočasopisy a pornofilmy deťom bežne dostupné. Prečo boli pornočasopisy a pornofilmy, títo „propagátori bežného života“ zatlačení do „opozície“? Iba preto, že ukazujú nahé telo? To predsa vidíme na obrazoch a fotografiách renomovaných umelcov a vo filmoch, ocenených trebárs Oscarom. Michelangela tiež nepovažujeme za propagátora porna. Tak prečo nám vadia len určité fotografie, obrázky a filmy? Prečo sú v „opozícii“ špeciálne zariadenia, v ktorých sa za sex platí? Prečo nemôžu deti bežne navštevovať pornoshopy alebo nevestince? Veď sex je prirodzená súčasť nášho života.Deti nedokážu mať nadhľad ako dospelí. Nemajú prežité skúsenosti, ktoré mali možnosť odskúšať si dospelí. Aj pre teenagera je ešte samozrejmé, že vidí svet len biely a čierny. Je presvedčený o správnosti svojho videnia sveta a málokedy je ochotný prijímať iný pohľad a iný názor. Je to odskúšané vekmi a prešli tým všetci dospelí. (Niektorí tým neprešli a zostali tam.) Prečo deti tak rady počúvajú a čítajú rozprávky? Tam je jasné, kto je dobrý a kto zlý. Zmätené sú vtedy, ak tento rozdiel zmizne. Deje sa to napríklad v niektorých filmoch. Hlavný hrdina, ktorý zabíja, kradne a nestará sa trebárs o rodinu, je kladnou postavou a deti mu až do konca držia palce. Vedia, že on nemôže zomrieť, určite vyhrá.Pred niekoľkými dňami som sedela v nemocnici na pohotovosti. Bolo tam aj niekoľko zranených detí. Ich zranenia boli malé. Napriek tomu svoje vlastné zranenie prežívali dramaticky, pre nich bolo veľmi zlé, ba dokonca najhoršie zo všetkých. To je celkom prirodzené. Ticho nastalo vo chvíli, keď ošetrovateľ neďaleko nás pristavil vozík s mužom, zakrytým plachtou až po bradu. My dospelí sme vedeli, že žije a nie je to s ním také zlé, lebo sa usmieval. Ale deti videli iba človeka zakrytého plachtou. Niektoré z nich hneď chytilo rodiča za rukáv a nenápadne sa pýtali: „Ten ujo je mŕtvy?“ Keď dostali zamietavú odpoveď, držali sa ďalej a z muža nespúšťali oči: „A čo mu je?“Nie je podstatné, čo povedali rodičia. Deti tam sedeli nepohnute, až kým muža neodviezli. Ich vlastné zranenie bolo v tej chvíli malicherné. Čo musel prežívať ten muž? Čo prežívali deti? Ten ujo nebol schopný chodiť, tak mal niečo oveľa horšie ako iba napuchnutý prst alebo oškretý lakeť. Uvedomila som si, že deti vidia na televíznej obrazovke drastické zranenia a mŕtvoly, zakryté plachtami často. Správ o násilí a tragédiách pribúda. Trh si ich žiada a tak je ponuka bohatá. Nemyslím, že deti prežívajú surové zábery tak, ako keď všetko vidia osobne a hmatateľne. Nedokážu rozlišovať medzi tým, čo je naozajstná hrôza a čo je ešte prijateľné. Ak by do nemocnice priviezli pacienta, ktorý by bol v bezvedomí, zakrytý plachtou, cez ktorú presakuje krv, tak by to oveľa viac zasiahlo aj nás dospelých. Takto to zasiahlo iba deti.Neustále opakovanie záberov mŕtvych ľudí zakrytých plachtami, v deťoch vyvoláva dojem, že všetci, ktorí sú zakrytí bielou plachtou, sú mŕtvi. Nemyslím, že čo len jedného rodiča napadlo vysvetliť dieťaťu, že to tak nie je. Ospravedlnenie je jednoduché: Nikdy sa nás na to nepýtalo.Preto je nebezpečné ukazovať deťom podobné zábery. Hoci sú súčasťou ľudského života. Nevieme, čo to v duši dieťaťa vyvolá a ako si to vysvetlí. Deti by ich mali vidieť len v prípade, že majú niekoho, kto im na ich otázky bude odpovedať, vysvetlí súvislosti, neustále s nimi komunikuje a pripomína, že vtáčiu chrípku môžu dostať, ak budú chytať do rúk sliepky alebo vtáčiky, ale tak isto ich môže na druhý deň zraziť auto, ak budú nepozorné. Ibaže ktorý rodič venuje svoj čas v prvom rade deťom a potom všetkým ostatným aktivitám? Nech už Freud povedal čokoľvek, v jednom mal pravdu. To, čo zažijeme v detstve, nás hlboko poznačí v našej dospelosti. Takto podobne sa deťmi zahrávajú nielen správy, ale aj reality show. Ukazujú dospelých ľudí vo vypätých situáciách a nútia ich kvôli peniazom stvárať veci, ktoré by v bežnom živote nikdy neurobili. To v prvom rade nie je realita a po druhé, spôsobuje to zmätok v duši dieťaťa. Dezorientuje ho a nevie rozoznať, čo je dobré a zlé, správne a nesprávne. Včerajšie správy na Markíze priniesli informáciu o tom, že pri požiari domu v Českej republike zhorelo dieťa, ale už nemuseli zaradiť zábery na matku, ktorá kľačí na tráve pred horiacim domom a od bezmocnosti vrieska a trhá si vlasy. Nazvime to surový realizmus života, ktorý nám televízia a všetky médiá ponúkajú. Ktorá matka sa bude pokojne pozerať, ako strašnou smrťou zomiera jej dieťa? Ale prečo to, preboha, máme vidieť v priamom prenose my a naše deti? Hádam nechcú tvorcovia argumentovať tým, že si na základe ich správy deti nezoberú zápalky do rúk. Nakoniec, ten požiar spôsobil výbuch plynu. Prečo sa máme, preboha, pozerať na to, ako sa nejakí ľudia, ktorých sme v živote nevideli, hádajú, sprchujú, obchytkávajú, bozkávajú či nebodaj prevádzajú sex? A prečo to majú v tejto surovej podobe vidieť deti? Vysvetlenie je jednoduché. Ľudí zaujíma, ako iní ľudia reagujú, ako sa správajú a čo robia. Na tom sú založené nielen správy, vzdelávacie programy ale stále viac aj zábava. Dopyt je, tak prečo ho nevyužiť? Zástancovia surového realizmu života v médiách sú presvedčení, že to nie je škodlivé. Je to niečo nové a iba puritánom to môže prekážať.Zábava môže byť veľmi prízemná ale aj taká, ktorá nám dáva niečo viac ako iba príjemný pocit. Tam niekde začína umenie. Ak sa zábavné programy, ktoré v sebe nemajú štipku umenia, dostanú do každodennej ponuky a prevalcujú všetko ostatné, čo má akúkoľvek ambíciu človeka poľudštiť (kvôli tomu ľudia vymysleli umenie), tak sa pomaly ale isto budeme vracať do zvieracej ríše. A to asi nikto nechce. Surový realizmus života neuškodí iba tým, ktorí okrem neho prijímajú aj umenie. Ibaže tí, ktorí k svojmu životu umenie potrebujú, sa odmietajú pozerať na surový realizmus života na obrazovke. Väčšina populácie nie je ochotná venovať čas a peniaze na niečo, čo ich bude zušľachťovať a poľudšťovať. Výhovorky, že z môjho platu si to nemôžeme dovoliť, sú na nič. Stačí ísť do prírody a vnímať prirodzenú krásu. Väčšine ľudí stačí pasívne prijímanie ponuky. Tú majú najbližšie a bez väčších nákladov v televízii, rádiu a v tlači. Toto je skupina, ktorá je v centre pozornosti médií. Skupina, ktorá je pre obchodníkov zaujímavá. Vedia presne, čo títo ľudia chcú a tak im to ponúkajú. Čím viac ľudí je pred obrazovkami, tým sú vyššie príjmy z reklamy. Môže sa stať (ak sa už nestalo), že médiá nehovoria pravdu o výške sledovanosti a čítanosti, len aby si udržali pozície na trhu a nestratili lukratívnych zadávateľov reklamy. Málokoho trápi to, či naozaj čestne a poctivo zarobí peniaze. Dôležité je zarobiť ich. A už málokto sa pozerá na to, aký dosah bude mať jeho práca alebo radšej snaženie na budúce generácie. Dôležité je mať sa dobre tu a teraz. To je heslo dnešných dní. Trochu krátkozraké, ale príjemné. Nevyžaduje si priveľkú zodpovednosť. A už vôbec nie zodpovednosť za vzdialenú budúcnosť, ktorá sa nás možno už nebude ani týkať.Ak nemajú zodpovednosť obchodníci (a tými sa čoraz viac stávajú majitelia súkromných televízií a médií) mali by ju mať ľudia, zodpovední za fungovanie systému. Okrem politikov aj tí, ktorí sú v rôznych komisiách, radách a môžu rozhodovať o ďalšom smerovaní napríklad aj televíznych programov. Stačí určiť pravidlá. Stačí určiť, kedy je nahé telo, sex a násilie len trhovým produktom a kedy má pridanú hodnotu. Nečudovala by som sa, keby to nevedeli rozoznať nevzdelaní a málo kultúrni ľudia pred obrazovkami. Čudujem sa, že to nedokážu ani tí, ktorí sa považujú za inteligenciu, tí, ktorí sa dokázali vypracovať na rozhodujúce posty. To si vyžaduje viac ako iba priemernosť, prispôsobivosť a minimum tvorivosti.