Patrik (absolvent VŠMU) písal o strednej škole v New York City. Je tam vraj obrovský nedostatok učiteľov v štátnych školách a tak berú aj tých, ktorí nemajú pedagogické vzdelanie. Vagóny v metre sú polepené inzerátmi typu Staň sa učiteľom! tak ako na Slovensku heslami typu Staň sa profesionálnym vojakom!. Nedostatok učiteľov v New Yorku je spôsobený tým, že majú vyše milióna študentov a povolanie učiteľa predbehlo v nebezpečnosti povolanie hasiča. Martin našiel inzerát na internete. Myslel si, že tam pôjde ako misionár, ktorý bude šíriť vzdelanie, dobro a podobné keci. Študenti ho ignorovali. Nepočúvali ho, neviedli si zošity k jednotlivým predmetom, nevedeli, že veta začína veľkým písmenom a končí bodkou, že existuje abeceda a štáty majú hlavné mestá. Úspechom neboli dobré známky, ale to, že vôbec chodili do školy. Nemali žiadnu motiváciu. Väčšina detí pochádzala z najchudobnejších vrstiev, obyčajne boli z neúplných rodín. Pred príchodom na školu mnohé nevedeli pozdraviť, poďakovať, či poprosiť. Učiteľov nezdravili vôbec, pretože to nebolo „cool“. Hneď pri vchode bol umiestnený detektor kovov. Po chodbe sa prechádzali policajti a špeciálni učitelia – deanovia, ktorí mali kompetencie policajtov a mohli sa napríklad dotýkať žiakov. Ostatní učitelia to mali radikálne zakázané. V každej triede bol telefón, aby učiteľ mohol volať políciu hneď, ako sa v triede niečo „zomelie“. Bili sa nielen chlapci, ale predovšetkým dievčatá, ktorým stačilo povedať, že majú nos ako mrkvu. Učebné osnovy tam neexistujú a predmety sa každý deň opakujú v tom istom poradí. Takže päťkrát do týždňa majú jeden rozvrh: matematika, angličtina, telesná, biológia, obed, chémia, zemepis. Patrik vymyslel, aby študenti napísali aspoň piatimi vetami niečo, čo by ich bavilo. Napríklad, aké by to bolo, keby neboli v škole policajti alebo čím by chceli byť. Najskôr ho mali na háku, ale postupne si ich získal. Najradšej by vraj chceli byť spevákmi, tanečníkmi, agentmi a baseballovými alebo basketbalovými hráčmi. Za najlukratívnejšie povolanie považovali drogového dílera, pasáka alebo prostitútku. No, aspoň povedali svoj názor.Keď som tento článok čítala pred rokom, bolo to niečo neuveriteľné. Dnes som mala pocit, že mnohé z toho, čo sa deje v školách v Bronxe, začína prichádzať k nám. Vychádza mi z toho len jedno. Niektoré slovenské rodiny pošlú svoje deti na kvalitné školy do Ameriky a niektoré sa budú prizerať, ako sa ich deti učia na „americký spôsob“ v našich štátnych školách. Vplyv Ameriky je asi neodvratný. Naše deti pozerajú americké filmy v slovenských kinách a slovenských televíziách, počúvajú americkú hudbu v slovenských rádiách a nosia rifle, ktoré vymysleli v Amerike. Hoci je pravda, že sú pravdepodobne vyrobené v Číne. Vlastne naše deti chodia v obuvi z Číny, hrajú sa s hračkami z Číny a používajú techniku vyrobenú v Číne. Takže ja teraz už naozaj neviem...
Ako presťahovať newyorskú strednú školu do slovenskej „zéešky“
Nepravidelne si kupujem časopis Nota bene v uliciach Nitry. Nepravidelne upratujem. Práve dnes sa mi prihodilo, že som triedila staré časopisy. Mám ich doma na povale celé hromady a triedim ich dlho, lebo napriek ich zaprášeným a vyblednutým stránkam v nich nájdem vždy niečo dobré pod zuby (očné). Tak to bolo aj s týmto kúskom Nota bene z februára 2004. Svoje pocity opísal v jednom z článkov Slovák Patrik Krebs, ktorý bol rok predtým na učiteľskej misii v Bronxe.