Dôležité upozornenie: Nenechávajte jed na poličke v obývačke!

Kým som bola na materskej, čítala som o detskej móde, peknom bývaní a príbehy obyčajných aj neobyčajných žien. Veľa času som venovala čítaniu leporiel a detských rozprávok. Zastrčené boli všade, ešte aj medzi kuchárskymi knihami. Po nástupe do práce som cítila potrebu dostať sa do „obrazu“ a tak som začala kupovať bulvárnu tlač. Deti podrástli a tiež si začali kupovať časopisy, v ktorých sa dočítali všetko možné aj nemožné o svojich hviezdach. V škole začali povinne odoberať časopis Slniečko. Aj som trochu hundrala, prečo nútia deti čítať tlačoviny, ktoré ich nebavia, ale dnes som im za to vďačná. Ani som si neuvedomovala, ako všetky tváre na obálkach časopisov vplývajú na duševný obzor mojich detí. Videli tam stále iba najkrajšie a najúspešnejšie dievčatá, chlapcov, ženy a mužov. Tých, ktorí dobre vyzerajú a sú dobre oblečení. Nič viac a nič menej. Vo vnútri si zas mohli nájsť články o najnovších motoristických, technických, filmových a iných novinkách, ale aj fotografie fyzicky a psychicky zničených ľudí. Čím väčšia kalika, tým zaujímavejší článok. Čím bombastickejšie titulky, tým viac čitateľov. (A to hovorím len o časopisoch na poličke v našej obývačke!)Po rokoch môjho pôsobenia v médiách som pochopila, že drvivej väčšine autorov nejde o zlepšovanie kvality života ľudí, ale o presadenie svojej osoby a ukázanie svojej šikovnosti nielen v napísaní trháku ale hlavne v nájdení nezvyčajnej témy či človeka, ktorý zaujme šéfredaktora a médium dobre predá. Najdôležitejšie je vytĺcť zo svojej schopnosti finančný kapitál a to je pri dnešných „otrasných“ platoch poriadna drina. Môj mozog bol presýtený informáciami a kauzami, ktoré kvalitu môjho života vôbec nezlepšovali. Práve naopak. Začínala som žiť povrchný, konzumný spôsob života, ktorý mi vyhovoval. Sem-tam som stretla ľudí, ktorí žili inak a obdivovala som ich. Nikdy som si nemyslela, že by som to mohla dokázať aj ja. Zdalo sa mi strašne ťažké zmeniť každodenné rituály. Bolo jednoduchšie nechať deti kupovať časopisy Bravo, Kamarát alebo Markíza. Spolu s tlačovinami typu Plus 7 dní, Live, Šarm, Cosmopolitan, Miau... to bola životu nebezpečná kombinácia. Tá, okorenená televíznymi reality show a inými „zábavnými“ reláciami, sa stávala pomaly ale presne dávkovaným smrteľným jedom. A k tomu bežne dostupným deťom v našej obývačke.Postupne som to začala meniť. Rozhodla som sa obmedziť pozeranie niektorých televíznych programov (patria do toho aj vysielania hudobných staníc, ktoré dokážu deti sledovať celé hodiny) a dobrovoľne som sa stala neinformovanou puťkou. Naozaj neviem, kto, kde, s kým a za koľko. Robím to tak niekoľko týždňov a vôbec necítim handicap. Práve naopak. Ušetrila som peniaze a začínam vnímať veľa iných vecí, ktoré som si dovtedy nevšímala. Prečítať kvalitný časopis trvá asi tak dlho, ako prečítať päť bulvárnych, v ktorých je hromada inzertných článkov. Zistila som, že deti zoberú do ruky časopis, kde nie sú len pekné tváričky. A to len preto, lebo je pohodený na poličke v obývačke. Čítajú to, čo im ponúkneme my, rodičia.Trinásťročný Adam si tak jedného dňa obzeral obálku časopisu .týždeň a meditoval nad fotografiami osobností dvadsiateho storočia. Spoznal Jána Pavla II, Matku Terezu a Billa Gatesa. Tváre ostatných - Ronalda Reagana, Winstona Churchilla, Alberta Einsteina, Václava Havla, Gándhího a Picassa, mu nič nehovorili. Krátko som mu o nich povedala a tým to pre neho pravdepodobne skončilo. Neviem, či si prečítal o nich aj niečo viac. Môžem v to iba dúfať. Včera som si ho zas všimla, že si listoval český Reflex (vôbec nehundral, že češtine nerozumie) a zaujali ho fotografie a článok s názvom MMS OD SVATÉHO PETRA (Einsteina na titulnej fotografii spoznal hneď). Prirodzene, že sme sa o tom rozprávali. Aj o tom, že máme nového pápeža. Večer sme spoločne sledovali hlavné televízne správy a porovnávali, ktorá televízia zvládla prípravu hlavnej informácie o zvolení nového pápeža v neskutočne krátkom čase. Pomaly učím deti rozmýšľať nad tým, čo nám ponúka trh a nebyť slepým konzumentom. Ja som sa to učila dosť dlho a nehovorím, že to, čo práve čítam (alebo robím), je najlepšie. Možno o pár rokov sa budem nad tým smiať alebo krútiť hlavou. V každom prípade, už to, že nad tým rozmýšľam, je pozitívne. A nehanbím sa za to, čo som čítala (a robila) doteraz. Doba aj ľudia sa menia. Ľudia väčšinou tušia svoje slabiny, chcú byť lepšími, len nedokážu urobiť prvý krok. To, aké časopisy čítajú moje deti, záleží aj od nás, rodičov. Paradoxne ma na to upozornil článok, ktorý som si prečítala v detskom časopise už dávnejšie, s prepáčením, na WC. Nemala som čo čítať, pretože okrem tescových, metrových a baumaxových katalógov nebol na poličke položený „dospelácky“ časopis ani kniha. A tak som otvorila starý Fifík (určený žiakom 1. – 5. ročníkov) zo septembra 2004. Deťom sa tam prihováral profesor Miron Zelina, pedagóg a psychológ. Okrem iného napísal: „Zvedavosť je schopnosť pýtať sa, prečo je pomaranč okrúhly, prečo je deň a noc, prečo rastliny rastú dohora, nie dole. Zvedavosť je sila a schopnosť človeka poznávať, pátrať, pýtať sa. Táto schopnosť nás vedie dávať namiesto bodky za vetou otáznik... Prečo som tu? A načo som na zemi?... Budem mať deti, rodinu, dom, psa, záhradku, prácu – plat a nič viac? Zvedavý človek sa pýta ďalej: Chcem toto a prečo? Chcem, aby bol svet lepší? Čo mám pre to urobiť? ... Zvedavý človek by mal od seba chcieť veľa. To je sila, ktorá nie je závislá od podmienok, platu, od vlády, od miesta žitia. Je to sila, ktorá sa rodí v „srdci“ človeka, v jeho mysli, v jeho hodnotení seba, svojho života.“A tak nechávam v našom byte pohodené iné časopisy ako pred polrokom. A nielen na stolíku v obývačke. A rozmýšľam, ako porozhadzovať po byte knihy. Lebo aj medzi nimi sa môžu nájsť také, ktoré budú obsahovať nenápadnú dávku jedu. Je na mne, čo a v akej kvalite deťom ponúknem. V prvom rade musím začať od seba.