Nebola som dlho preč

Bola som mimo len mesiac. U seba som zmenila viac ako grafiku. V priebehu štyroch-piatich týždňov som prekonala silnú angínu a opravu počítača. A ešte revolúciu. Totálnu. Nie sametovú, ani tulipánovú, pomarančovú či kvetinovú. Nenásilnú, ktorá ma ale fest buchla po hlave a prebrala ako Šípkovú Ruženku. Stalo sa to začiatkom septembra. Kamarát prišiel, pomrvil sa v počítači, zistil v ňom poruchu, vytrhol káble a mŕtvu bedňu naložil do auta. Akoby vytrhol káble z môjho tela a bez energie ma vyhodil do mrazu. Keď sa rozplynuli splodiny, ktoré vyfúklo jeho auto, zostala som stáť na chodníku pred domom ako stratená vo vesmíre. Ako dieťa bez obľúbenej hračky. Čo budem robiť? Som odpísaná. Nemôžem písať. Nemôžem sledovať kolegov, ako píšu, ako kritizujú. Nemôžem nič. Len viesť domácnosť. Uf! Nuda ako Brno!Zostala som odstrihnutá od okolitého sveta. Nemám počítač ani internet. Zostala mi len moja rodina, priatelia, známi, dedina, najbližšie mesto, auto, autobus, vlak, telefón, knihy, rozhlas a televízia. Nič viac.Po chvíli ma depka prešla. Mám takú povahu. Nech sa deje čokoľvek, vždy sa z toho vyhrabem a rútim sa ďalej. Ani teraz nebolo inak. Dokonca som sa začala tešiť, ako by ma na druhý deň čakal nový vzťah s novým chlapom. Namiesto rútenia sa do ďalších aktivít som tentoraz nečakane zabrzdila. Prečo by som sa mala hnať? Kam sa mám rútiť? Čo tým chcem dosiahnuť? Prečo si neustále vyčítam, že som nič poriadne nenapísala, nikomu neodpísala a nestihla odpovedať na všetky maily? Že som nešikovná, nervózna, hlúpa, nezodpovedná, lenivá? Po mesiaci márneho čakania na počítač som zistila, že mám rovnakú kopu nevyžehleného prádla, neumyté okná a nestíham návštevy ako vtedy, keď som písala a mailovala takmer každý deň. Predtým som hľadala prijateľné výhovorky, prečo nemám každý deň navarené, upratané a nemám na nič čas. Naháňala som seba aj svojich najbližších. Tak sa to odo mňa očakávalo. Nevedela som prečo. Vlastne som to od seba očakávala aj ja. Chcela som byť in? Nezaostávať za prúdom? Spĺňať očakávania detí a manžela? Okolia? Vyhovárala som sa na nedostatok príležitostí, možností a zlé podmienky. Keby bolo všetko lepšie, potom by ste videli, čo dokážem! Ale takto?Po niekoľkých dňoch bez klávesnice a internetu som sa rozhodla seba kompletne vytrhnúť aj s koreňmi. Vznášala som sa v povetrí spolu s jesenným lístím. Mala som dosť ľutovania sa. Hľadala som výživnú pôdu. Nové miesto. Vtedy to prišlo. Pochopila som, že môžem rásť na obyčajnej, dopukanej skale. Vo vetre aj v mrznúcom daždi. Kvalita života nezávisí od vonkajších podmienok. Bola to úľava. Môžem ujsť od všetkého, čo ma doteraz gniavilo a mordovalo. Alebo aj nemusím. Nič a nikto ma nenúti. Nepodstatné veci sa stali podstatnými. Všetko ostatné je balast. Nie, nedostala som sa do blázinca. Stále žijem so svojou rodinou, aj keď je to niekedy veľmi podobné. Rovnako sa češem aj obliekam. Môj život sa ale napriek vonkajším znakom zmenil. Fakt neviem, kde som urobila prvý krok. Asi túto jar, kedy som sa rozhodla viac venovať rodine. Odišla som zo stresujúceho zamestnania. So slzami v očiach som prehĺtala všetko, čo s tým súviselo. Tvrdohlavo som bojovala s okolím aj so sebou. “Ach, ty nerobíš? Zostala si doma? Dobre si urobila. Máš recht,” boli najčastejšie reakcie okolia. Ibaže ja som neustále cítila na perách poznámku: “Tvoj muž musí dobre zarobiť, keď si to môžeš dovoliť.” Zo začiatku som si to nevšímala, potom ma to začalo mrzieť. Dnes necítim nič. Žiadne výčitky svedomia. Nemám žiadnu zodpovednosť voči ostatným. Dokonca ani voči manželovi, deťom alebo rodičom. Iba voči sebe. Som zodpovedná len za seba. Ja sama si určím priority. Je len na mne, či to bude láska, obeta, zdravie, práca, pôžitok, rodina, morálka, Boh … Je to nový stav mojej mysle. Priam neskutočný. Zistila som, že mám slobodnú vôľu. Môj život je v mojich rukách. Nech sa mi prihodí čokoľvek okrem smrti, vždy mám možnosť rozhodnúť sa. Nemôžem zmeniť svet, ale môžem zmeniť seba! Že som na to neprišla skôr!Asi sa muselo nahromadiť veľa rôznych faktorov a možno pomohla aj ideálna konštelácia hviezd. Bola som v správnej chvíli na správnom mieste. Aj keď je čudné hovoriť, že pokazený počítač a zdravotné problémy môžu byť na niečo dobré, ajhľa, sú! Mala som veľa času na čítanie a usporiadanie si myšlienok. Chodila som na prechádzky a viac som si všímala slová, ktoré vyslovujem a ktoré počúvam. Neustále sa rozprávam s manželom a deťmi. To sa mi nestávalo ani na dovolenke. Sem-tam som sa snažila stíšiť myseľ, ale boli to len naučené vety a nie naozajstný vnútorný rozhovor a odovzdanie sa Bohu alebo ak chcete osudu či vyššej moci. Presne ako povedal dánsky filozof Kierkegaard, keď sa zamýšľal na činmi ľudí: “Existuje niečo, čo nie je schopná žiadna myšlienka uchopiť. Viera začína tam, kde končí myslenie.”Cítim sa veľmi dobre. Nie som nikomu nič dlžná, dokonca ani sebe. Nervy nemám na prasknutie aj napriek tomu, že ma práve čaká niekoľko dní, ktoré muži nemajú. Ja zvyknem byť vtedy ako sopka pred výbuchom. Možno to je niekomu smiešne, ale mne nie. Našla som niečo, aj keď to neviem presne pomenovať. Pritom ma to vôbec netrápi. Možno je to znesiteľná ťažkosť bytia. Pozitívne myslenie. Každodenné dobro. Šťastie. Viera v Boha. Neviem.Úporne som to hľadala a mala som to pred nosom. V jednoduchosti je krása. Úžasné. Neuveriteľné. V hlave sa mi rozsvietilo. Som tu a viem, prečo som tu. Dokonca viem, kam mám smerovať. Teraz len nájsť cestu. Aj tá sa mi časom ukáže. Viem to. Lebo v to verím.