Necháme sa ovládať strachom zo smrti?

Vyzerá to lákavo, keď vás náboženstvo presviedča, že samovražedný útok, pri ktorom zomrie čo najväčší počet nevercov, je absolútnym vrcholom vášho celoživotného snaženia. Potom zabíjanie a samovražda vyzerajú také ľahké. Také slobodné. Zlo je ukryté v každom z nás a väčšina sa ho snaží potlačiť. A tu prídu ľudia, ktorí zlo (zabíjanie ľudí je v každom prípade tým najhorším zlom) považujú za dobré, dokonca za ideál. Doteraz to bolo pre nás vzdialené a zrazu je to tu. Priamo to ohrozuje nás a našich blízkych. Európske médiá opisujú útoky ako niečo strašné, čo navždy poznačí ľudstvo alebo aspoň zníži záujem o cestovanie v leteckej a hromadnej doprave a zníži zisky z cestovného ruchu. Je to oveľa zaujímavejšie, ako písať o desaťtisícoch zabitých deťoch, ktoré sa nikdy nenarodili a nenarodia. Tie sa zabíjajú nenápadne, bez veľkých gest. Potichu. Nezaujímavo. Denne. A nielen v Európe. Tieto vraždy nespôsobujú strach zo smrti, preto sa ich nebojíme. Pomaly sa stávajú samozrejmosťou a vieme ich ospravedlniť. Podobne je to aj s eutanáziou. Samozrejmosťou sa možno stanú homosexuálne manželstvá, ktoré nebudú plodiť deti. Na Slovensku (a nielen tu) sa stáva bežným presvedčenie, že počet detí by mal byť závislý od materiálneho zabezpečenia partnerov. Že výsledkom nášho snaženia by mal byť blahobyt. Dokonca všeobecný.Priznám sa, mňa to ľaká viac ako hrozba teroristických útokov. Tých sa bojím tak ako automobilového nešťastia alebo smrteľnej choroby. Je to strach z bolesti (vlastnej alebo zo straty blízkeho). Strach pozná asi každý mentálne zdravý človek na tejto planéte. Nech už má akékoľvek korene. Cieľom teroristických útokov nie je zabíjanie ľudí. Je to len prostriedok. Ak by som bola teroristom, tak si kúpim kalašnikov a na nejakom masovom zhromaždení postrieľam desiatky ľudí. Napríklad na hociktorom kúpalisku v horúcich dňoch. Potom zabijem seba. To by však nebolo zaujímavé pre médiá. Vyzeralo by to ako vyčíňanie pomätenca. Dlho a precízne pripravovaná vražda naháňa ľuďom strach a majú pred jej organizátormi dešpekt. A o to ide. Vyvolať v ľuďoch (nevercoch) strach zo smrti a pritom sa dostať aj do raja. Jedným z cieľov je tak zlikvidovať súdne zmýšľanie, zobudiť nenávisť a živiť prachobyčajný primitívny strach. To má ďalekosiahlejšie dôsledky, ako si dnes dokážeme predstaviť. Ľudia si prestanú všímať iné ohrozenia. Tie sa postupne môžu vytratiť ako opar. Nebudú vyzerať také nebezpečné. V teroristickom virvare sa na ne zabudne. Vo väčšine médií sa neustále omieľajú informácie o následkoch útokov ešte dlho po nich. Tiež živia strach v ľuďoch. Pripomína mi to tak trochu praktiky teroristov. Rozdiel je v tom, že médiá to robia pre peniaze a moc. Pre posilnenie svojej pozície na trhu, kvôli zvyšovaniu predajnosti a nárastu príjmov z reklamy. Ako prostriedok si nevybrali zabíjanie ľudí (zatiaľ) ale ich kŕmia informáciami, za ktoré ľudia radi zaplatia. Tiež sa pohrávajú s ich strachom. A úspešne z neho ťažia. Média sa ospravedlňujú, že sú povinné informovať a upozorňovať na zlo, ktoré sa deje vo svete. A ľudia si zlo určite uvedomia, keď ho budú vidieť z prvého radu. Preto médiá upozorňujú a neustále pripomínajú možné riziká a dávajú návody, ako sa ich vyvarovať. Ibaže drvivá väčšina médií to robí hlavne pri teroristických útokoch (či iných, prvotný strach naháňajúcich udalostiach) a nie pri obyčajnom každodennom zle, ktoré sa nás dotýka oveľa viac ako teroristické útoky. Teraz nehovorím len o umelých potratoch, eutanázii či voľných partnerstvách. Hovorím aj o umieraní na hlad a choroby vo svete, ničení prírody a stáročia platných morálnych zásad. Je mi jasné, že to nie sú vďačné témy pre čitateľov, kým nie sú spracované tak, aby pôsobili na ich pudy a city. Nemáme ich radi, lebo sa nás bytostne dotýkajú a máme možnosť ich konkrétne riešiť, často aj vo svojom najbližšom okolí. Preto ich médiá radšej nechávajú vznášať sa ako opar nad vyspelými krajinami. Napriek tomu, že sú nepríjemne blízko, nevyzerajú tak hrôzostrašne ako teroristické útoky. A sú nechutne obyčajné.Málokto si uvedomuje, že boj s každodennými zlami, ktoré mnohí nevidia a nechcú vidieť, je aj bojom s terorizmom (a so všetkými, ktorí prostredníctvom strachu chcú ľudí ovládať). Boj s terorizmom, to nie sú len vyhlásenia slávnych ľudí, politikov a mocných tohto sveta, či následné prijímanie bezpečnostných opatrení, na ktorých sa okrem iného dá dobre zarobiť. Je to každodenný život miliónov ľudí, ktorých médiá nikdy nebudú ospevovať. Je to v každom z nás. Je naivné si myslieť, že tento boj zostáva len na politikoch. Aj keď sa zdá, že bežní ľudia to nedokážu nijako ovplyvniť. Nie je to tak. Je to každodenný boj so sebou samým. Boj za dodržiavanie univerzálne platných princípov. Nech už ste veriaci alebo neveriaci. Neviem posúdiť, pre ktorých je to ľahšie či zložitejšie. Tento boj je starý ako ľudstvo samo. Iba dostáva inú podobu. Teroristi poznajú slabé stránky ľudí. Vedia, že vďaka neustálemu opakovaniu hrozby útokov človek začne oveľa viac rozmýšľať o blízkosti smrti a uvedomí si, aký krehký a krátky môže byť jeho vlastný život. To ho môže nabádať užiť si všetko hneď a teraz. Ktovie, čo bude zajtra? Strach je veľmi silná a účinná zbraň. A čím viac sa upneme na materiálne veci, tým viac sa budeme báť o svoj život. To je najhoršia hrozba teroristických útokov. Negatívna zmena v myslení ľudí. Kresťanstvo učí ľudí milovať a odpúšťať blížnemu. Okrem iného aj vážiť si život a nebáť sa smrti. Ísť v stopách Ježiša. Možno by kresťanom pomohlo, keby si spomenuli, ako sa správal Ježiš, keď mu hrozila smrť. A hrozila mu reálne. Väčšine z nás teroristické útoky reálne nehrozia. Napriek tomu mnohí nemajú chuť cestovať lietadlom, metrom alebo ísť dovolenkovať do Egypta. Pritom smrť môžu stretnúť hocikedy. Doma, v práci alebo na ulici. Je veľa kresťanov, ktorí rýchlou jazdou alebo nezodpovedným správaním ohrozujú seba aj iných. Smrť stretávame v našom živote. Jednu vidíme a inú nie. Niekedy ju dokonca vedome zakrývame a ospravedlňujeme. Veriaci aj neveriaci. Teroristi zabíjajú, aby to každý videl. Neznamená to však, že tieto vraždy sú horšie ako tie, ktoré nie je vidieť. Iba vyzerajú hroznejšie. Vyzerajú tak, ako ich vykreslia médiá.Ťažko očakávať, že odrazu budú ľudia takí silní, že sa prestanú báť smrti, samých seba a druhých, že dokážu byť šťastní a spokojní do tej miery, aby to nebrzdilo rozvoj ľudstva a všade bude prekvitať láska. Že sa začnú tešiť z každého dňa svojho bytia, aj keď je niekedy ťažký a zložitý a zvládnu ho s pokorou a radosťou. Že bez škrabnutia odolajú hrozbe terorizmu. V tom je problém. Ľudia ťažko dokážu žiť s oslobodzujúcou ľahkosťou, keď trpia, majú strach, musia odpúšťať a obetovať sa. Napriek všeobecnému strachu cestovné kancelárie nerušia zájazdy a letecké spoločnosti nerušia lety. Znižujú ceny o niekoľko tisíc korún. Asi to stačí na to, aby si človek povedal, že sa mu už oplatí cestovať. Pretože cestovanie sa ešte stále oplatí. Aj keď je príjemnejšie cestovať lietadlom, môžeme ísť stopom. Jedno aj druhé je rovnako nebezpečné, iba zážitky môžeme mať celkom iné. Vždy máme možnosť rozhodnúť sa slobodne.