Tak som si pomohla

Trochu ma zarazilo, že ma oslovil tetuška, ale preglgla som. Keď som sa mu lepšie prizrela, za dlhými čiernymi kučerami svietili detské oči. „Vieš čo, ja ti rohlík kúpim, chceš?“Čakala som, že zavrtí hlavou a odíde. Raz sa mi už čosi také prihodilo. Nakladala som do auta nákup, keď ku mne prikročil zhrbený zarastený muž a pýtal si pár korún. Hovorím mu, že práve som kúpila čerstvé pečivo, tak mu ho dám.„Ešteže čo!“ zahundral muž. „To nechcem!“ a už ho nebolo.Aj teraz som čakala podobnú reakciu. Ibaže chlapec len skromne povedal: „Dobre. Ďakujem vám veľmi pekne.“Nechala som obrý nákupný košík medzi stojanmi s plavkami, spodným prádlom, plážovými taškami a ponožkami a hľadala som očami oddelenie potravín. „Poď, kúpim ti niečo.“Chlapec kráčal za mnou. Keď sme prechádzali medzi regálmi s nápojmi, potichúčky špitol:„Dnes je ale horúčava. Tetuška, nekúpili by ste mi nejaký džús?“„Kúpim ti minerálku, dobre?“Opäť som čakala výhovorky. Nič také sa nedialo. Iba jednoduché: „Dobre.“Zobrala som mikroténový sáčok a ukázala na pizza rohlíky. „Vyber si dva,“ a podávala som mu sáčok.Zavrtel hlavou. Bol celý nesvoj a keby nemal tmavé líca, možno by som videla, ako sa červená. Zobrala som dva rohlíky a jeden a pol litra minerálky. Išli sme spolu k pokladniam. Keď sme prechádzali medzi regálmi s cukrovinkami, prebehlo mi mysľou, že teraz si začne pýtať sladkosť. Chlapec však kráčal pol kroka za mnou a nič nevravel. Pri pokladni sme chvíľu čakali v rade. Spýtala som sa, ako sa volá. Takmer nečujne, s očami upretými na zem mi zaskočený povedal, že sa volá Peter. Má deväť rokov a doma ešte jedného brata, mamu a otca. Nepýtala som sa, či niekde pracujú. Len som poznamenala, že aj ja mám doma troch chlapcov a jedno dievčatko. Tiež má deväť, ale on je oproti nej naozajstný chlap. Vtedy zdvihol oči a udivene sa na mňa usmial. Zaplatila som štyridsať korún a podala mu tašku. „Maj sa dobre a prajem ti, aby si čo najmenej musel prosiť druhých o jedlo. Vieš, kde dostaneš teplé jedlo? Pri kostole pod hradom je charitný dom. Vieš, kde to je?“„Neviem, ale zistím to,“ povedal opäť s očami upretými na zem. „A ďakujem vám veľmi pekne. Dovidenia,“ zvrtol sa a zamieril k východu.Ja som sa za ním pozerala, ako mizne za posuvnými dverami, za ktorými sa triasol horúci vzduch. Pobrala som sa k môjmu obriemu nákupnému košíku. Napadlo mi, že som mu mohla ten džús kúpiť. Aj jednu snikersku. Zaslúžil si to. Utešovala som sa tým, že som mu aspoň venovala svoj čas. Pol hodinu z môjho drahocenného času, ktorý niekedy nedám ani svojim najbližším. A zopár slov. Trochu trasľavého ľudského tepla. Stačilo otvoriť posuvné dvere.