Ako zbohatnúť a nekradnúť

Moji rodičia patria do skupiny rodičov, ktorí bez vysokých škôl, čítania kníh, zaujímania sa o umenie či filozofických rozhovorov vychovávali svoje deti úplne fascinujúco. Bez veľkých slov a vzájomného trápenia. S láskou a pokorou nás naučili najdôležitejšie pravidlá. Napriek tomu patria do skupiny rodičov, za ktorých sa deti v určitej chvíli (na mňa to prišlo vo vrcholnom pubertálnom veku) hanbia. Nebolo mi veľmi príjemné povedať, že moji rodičia sú kŕmiči na družstve, kým ostatní spolužiaci hovorili o profesiách „na úrovni“.Zlom prišiel na strednej škole, kde nám jedného dňa profesorka vyčítala, že my - súčasní študenti, sme vulgárni a neslušní a myslíme si, že keď nás na školu dostali naši ocinkovia – papaláši, tak si môžeme robiť, čo chceme. Profesorka bola v dôchodkovom veku a bola veľmi „jedovatá“. Reagovala tak preto, lebo počula jednu študentku na chodbe vulgárne rozprávať. Mňa naštvalo nielen to, že ma hodila do jedného vreca s dievčatami, ktoré sú „hulvátky“ ale urazila ma aj preto, lebo na školu som sa dostala vďaka čistým jednotkám (dokonca som nerobila ani prijímačky) a nie kvôli funkciám mojich rodičov. Práve naopak, ako veriaci sme v tom čase mali opačný problém. Zdvihla som ruku. Postavila som sa a upozornila som ju, že nie všetci sú rovnakí a nech neposudzuje mládež podľa jednej študentky. V triede zostalo ticho. Všetci pozerali raz na mňa, raz na profesorku a čakali. Samozrejme, že očervenela a chvíľu trvalo, kým z nej vypadlo: „Tak mi povedzte, čím je váš otecko?“ spýtala sa uštipačne. „Kŕmič na družstve,“ odpovedala som pokojne. V tej chvíli som bola na zamestnanie svojho otca prvýkrát v živote pyšná. Profesorka očervenela ešte viac a skúšala znova: „A čo robí vaša mamička?“ „Tiež je kŕmička na družstve. Robia spolu v jednej maštali,“ dodala som s absolútnym víťazstvom v hlase. Moju radosť profesorka nepokazila ani tým, keď nám začala robiť kázanie o tom, že naše mamy a naši otcovia, ktorí tvrdo pracujú, si nezaslúžia, aby sme neslušne rozprávali. Bolo to moje prvé víťazstvo. Navonok som možno nič nedosiahla, ale kdesi vo mne som našla nový priestor. Mám ho tam dodnes. Bojujem s tým, či ho mám používať, pretože mi na jednej strane pomáha a na druhej strane spôsobuje problémy. Pred rokmi mi pomohol prekonať strach z prijatia tretieho a štvrtého dieťaťa ale priniesol aj hŕbu starostí. Naposledy som si naň spomenula, keď som sa mala rozhodnúť, či ísť cestou úspešnej novinárky alebo obyčajnej mamy. Či byť obľúbená poslankyňa v očiach starostu alebo v očiach ľudí. Či byť úspešná pred druhými alebo pred sebou. Mám pocit, že morálni víťazi nikdy nie sú bohatí. Aspoň tu na tomto svete určite nie. Lenže ja mám aj tak pocit, že bohatnem. Už dnes som milionárka.