Neznášam rodičovské združenia

Môj odchod na rodičovské je rutinne rovnaký: „Tak ahojte! Som zvedavá, čo sa na vás nové dozviem. Neseďte pri tom počítači, ale choďte si spraviť úlohy! Koho máte triedneho a kde máte triedu? A do ktorého ročníka vlastne chodíte?“ A už utekám do školy, pretože väčšinou idem na rodičovské združenie bez manžela a keď chcem vybaviť jedno rodičovské naraz pre tri deti, mám čo robiť. Pobehujem po škole a hľadám ich učebne. Každý rok sú v inej. Mám z toho mišung. Aj z učiteľov mám galimatiáš. Väčšinou všetky tri rodičovské združenia stihnem a zapíšem sa postupne do troch prezenčných listín. Pre poriadok. Jedno také združenie som zvládla aj tento utorok. Najskôr som bežala do Adamovej triedy. Je šiestak a momentálne prežíva ťažké obdobie. Ja ho s ním prežívam tiež. Patrí k neposedným deťom (v súčasnosti nazývaným hyperaktívne) a počúvam na neho samé sťažnosti. V materskej škole bil spolužiakov, v prvej triede sme riešili nesústredenosť a dnes riešime nesústredenosť kombinovanú s bitkárčinou, drzosťou a ľahostajnosťou v učení. Dosť vážna kombinácia, ktorá mi spôsobuje bolenie hlavy a spomínané psychické ujmy. Triedny učiteľ nás (zopár prítomných rodičov) šokoval tým, aby sme deti lepšie kontrolovali, pretože cestou do školy viaceré fajčia, dlho sa potulujú vonku, nepíšu si úlohy, nenosia pomôcky do školy a podobne. My, rodičia, sme sedeli v školských laviciach, prikyvovali hlavami a v rámci diskusie sme sa ospravedlňovali, aké ťažké je naše deti donútiť robiť si úlohy, slušne sa správať, nefajčiť a podobne. Viacerí dokonca podporili učiteľa v tom, aby v prípade potreby dal ich deťom výchovné zaucho. Učiteľ iba vzdychol. Potom som bežala do Matejovej triedy. Je deviatak a momentálne tiež prežíva ťažké obdobie. Ja ho s ním prežívam tiež. Hoci sa správa slušne a len sem-tam chytí trojku alebo štvorku, má rezervy. V poslednej dobe sa nechce učiť, pretože ho prijali na strednú školu bez prijímacích pohovorov, a tak sa zaradil medzi piatich salámistov v triede. Triedna učiteľka nás (zopár prítomných rodičov) šokovala tým, aby sme deti lepšie kontrolovali, pretože sa rozšírilo fajčenie marihuany, farbenie vlasov u chlapcov aj dievčat, záškoláctvo a podobne. Zároveň pochválila tých, ktorý s fajčením prestali. My, rodičia, sme sedeli v školských laviciach, prikyvovali hlavami a v rámci diskusie... (viď posledné tri vety horného odstavca).Nakoniec som bežala do Eliškinej triedy. Je tretiačka a momentálne asi prežíva ťažké obdobie. Ja ho s ňou prežívam tiež. Takmer každé ráno, keď sa chystá do školy, ju bolí bruško. Už sme absolvovali rôzne vyšetrenia a gastroenterologička nakoniec konštatovala, že sú to fyziologické bolesti brucha, ktoré trápia niektoré citlivejšie deti. Eliška je výborná žiačka a bolesti brucha má aj pri dvojke z hudobnej výchovy (na rozdiel od Adama, ktorý sa teší, keď dostane trojku). Učiteľka nás (zopár prítomných rodičov) nešokovala, len opakovala stále to isté: deti sú neposedné, málo sústredené, nerobia si úlohy, nečítajú a niektoré sú voči ostatným dosť agresívne. My, rodičia, sme sedeli v školských laviciach, prikyvovali... (viď posledné tri vety horného odstavca).Neznášam rodičovské združenia. Prídem domov, postupne si volám všetky deti do kuchyne a robím im kázanie. Mohla by som to urobiť aj inokedy, ale po rodičovskom si to vyžaduje zaužívaný zvyk. Neznášam rodičovské, pretože sa tam väčšinou dozviem nie chyby detí, ale moje. Tie sa pravdaže pripúšťajú ťažko a sebe samej sa mi nechce vynadať. Mám na to predsa deti. Preto neznášam rodičovské združenia. Dobré sú len na jedno. Stretnem sa na nich s bývalými spolužiakmi a radi si spolu zaspomíname na staré časy. Ale to sa spieva v inej pesničke.