reklama

O povodni v našej dedine

Začalo to v sobotu. Muž išiel do pivnice pre jablká a vrátil sa mokrý ako myš. Sedela som za kuchynským stolom a krájala na večeru cibuľu, klobásu a slaninu. “Čo vonku zase prší?” spýtala som sa ho s plnými ústami. “Vonku nie, ale v našej pivnici prší!” Zodvihla som oči a veľa nechýbalo, aby som si neodfikla kúsok prsta. “Nekecaj, to by sme mohli zavolať Tribulu. Ten by z toho urobil reportáž ako lusk! Videli ste už dom, v ktorom prší aj keď je vonku sucho?” “Len sa smej, ale keď tam pôjdeš, smiech ťa prejde,” dodal muž vážne a ukladal mokrý prešivák na radiátor.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

“Nepamätám, kedy nám tak presakovala voda. Musíme s tým niečo urobiť,” povedal a sadol si za stôl. Nič sme neurobili. Voda kvapkala na debničky s jablkami, na jutové vrecia so zemiakmi, do žltého piesku, z ktorého trčala mrkva a petržlen a strácala sa vo vlhkej udupanej zemi. Po večeri sme baterkou svietili na klenbu z tehál, z ktorej kvapkala voda, viseli mokré pavučiny a stuhnuté komáre. Každý rok sa sem prídu schovať, aby nás potom v lete obhrýzali. Chválabohu, že zem pila vodu a tak sme sa rozčuľovali iba nad komármi a nad tým, že sú jablká mokré a bude škoda, keď do jari pohnijú. Počula som, že viacerým zamrzla v pivniciach zelenina, tak nebudeme prví ani poslední, ktorým táto zima poriadne podkúrila. Mysľou mi prebehli aj správy o bezdomovcoch. Netušili sme, aká pohroma príde v pondelok. Večerné správy sme pozerali ledabolo. Nemali sme čas. Muž bol dlho v práci a ja som chystala veci na lyžovačku. Plánovali sme ísť dnes večer a ja som mala problém, kde zoženiem lyže pred stredného syna. Do pivnice nám už nepršalo, tak som Tribulu nevolala a sústredila som sa na starosti s balením. Až včera večer som sa náhodou dozvedela, že v hornej časti dediny bola povodeň. Neverila som vlastným ušiam. Suseda mi na ulici vykladala, že sa tam bola pozrieť, hneď ako sa to dozvedela. “Ľudia behali s čerpadlami a ťahali vodu zo zaplavených pivníc, prišiel aj starosta. Pomáhal, ako sa dalo.” “A skade išla voda? Veď rieka sa nevyliala, to by sme boli zaplavení my na dolnom konci,” začala som vyzvedať a položila som na zem nákupné tašky, v ktorých boli vajcia, múka a tvaroh na koláče, saláma, tatranky, slané zemiačky a dve veľké šofokoly. To všetko som nakúpila na cestu, lebo decká majú taký zvyk, že len čo sa pohneme, tak už zhľadúvajú, čo by zjedli. Je to fakt hrozné, koľko vecí treba nachystať kvôli jednej dovolenke.Suseda mi s krikom vysvetľovala, že kto to kedy videl, aby ľudia zatarasili odtokové kanály, ktoré odvádzali vodu z priľahlých polí. Ona si pamätala, ako sa kedysi valila voda krížom cez železničnú trať, päť širokých pozemkov a role dlhé skoro kilometer do rieky Nitry. “Ale to bolo vtedy, keď tam ešte neboli postavené domy, snehu napadlo vyše metra a rieka sa vylievala z koryta!” kričala na mňa, akoby som mohla za to, že si v tých miestach postavili ľudia domy. Pod železnicou neskôr vybudovali kanál, ktorý viedol krížom cez dedinu do bočného kanála a z neho okľukou do rieky. Ibaže všetko bolo rokmi zanesené a nikto sa o príval vody nestaral. Snehu bolo z roka na rok menej. Aj v novinách stále písali o globálnom otepľovaní, tak aké jarné snehy a storočná voda? Tu? Na juhu krajiny? “Ľudia si myslia, že prejdú Pánu Bohu cez rozum, že sú moc múdri! A tu ho máš! Takto dopadli.” Na môj dušu, netušila som, čo sa deje v niektorých domoch na hornom konci dediny. Priznám sa, že v lete mi ako poslankyni jeden starký ukazoval miesto, kade by mala tiecť voda a čo bude, keď sa začne na tamtých poliach topiť sneh. Vypočula som ho a prisľúbila pomoc. Pritom som vedela, že na to zbytočne upozorním na obecnom zastupiteľstve. Už niekoľkokrát som pripomínala, aby vyčistili odtokový kanál, ale nič sa neudialo. Teraz mi bolo ľúto ľudí, ktorí aj kvôli mojej nedôslednosti zalamovali rukami nad zatopenými pivnicami.Mrzelo ma aj to, že som netušila, čo sa deje na hornom konci. Do frasa, o vyčíňaní hurikánov v Amerike viem skôr, ako o tom, čo sa deje v treťom dome od nás!Ale to je aj vinou nášho starostu. Mal zavolať televízie, všetko im pikantne opísať a hneď by tu boli. Večer by sme sa všetko dozvedeli v správach a vec by bola vybavená. Tak to urobili niektorí jeho šikovnejší kolegovia. No a tým úplne najšikovnejším sa podarilo, aby im uviedli celé meno, nechali ich dosť dlho rozprávať a dali možnosť prezentovať ďalšie plány s kanalizáciou v nasledujúcom období. Aj náš starosta si mohol celkom elegantne vybaviť predvolebnú kampaň a my ostatní by sme sa dozvedeli, čo sa v našej dedine deje. Veď tí, čo makajú, fakt nemajú čas motať sa v častiach, kde nemajú rodinu ani známych, ísť do zasmradenej krčmy či nebodaj do kostola alebo do obchodu. V dnešnej dobe, keď máme otvorené hypermarkety v noci aj v nedeľu a do práce chodí stale viac ľudí na autách? Prosím vás. Nemajú šancu sa to dozvedieť.Nakoniec, nič strašné sa nestalo. Voda postupne opadla. Nikto nezomrel a nikto neprišiel o strechu nad hlavou. Ale hlavne, že sa to nestalo nám doma. To by sme potom nešli na lyžovačku. To by mi bolo fakt ľúto. Už kvôli deťom, ktoré sa na to tak tešia. A na najbližšom zastupiteľstve navrhnem, aby obec kúpila niekoľko výkonných čerpadiel. To bude asi priechodnejšie a pre voliča efektnejšie, ako piplať sa s čistením starého kanála. Ach ozaj, celkom som zabudla. Na obecné zastupiteľstvo nejdem, lebo je už tento piatok a ja budem na lyžovačke. Hádam na to do ďalšieho zasadnutia nezabudnem. Hm. Keby nám natieklo do našej pivnice, určite by som na to nezabudla…

Jolana Čuláková

Jolana Čuláková

Bloger 
  • Počet článkov:  166
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Bývam s manželom a štyrmi deťmi v dedine neďaleko Nitry. Plánujem spáchať virtuálnu samovraždu. A tuto dolu si kliknite na inzerciu. O to ide... Zoznam autorových rubrík:  Komerčne vďačnéToto nečítajteMoje malé každodennostiAko sa žije inýmKultúraAntikultúraCestovanieHaluzePoéziaNeskutočné príbehyO slobode a manipuláciiSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu