Fajn chlapík. IT senior vývojár, programátor, analytik, vyše 18 rokov v branži. Mám záľubu v literatúre faktu - počítače, informatika, religionistika, neuroveda, psychológia, mytológia, fyzika, dejiny atď. Rád čítam aj historické romány, fantasy, mýty a legendy. Vo voľnom čase sa zaujímam o cestovanie, beh, turistiku a občas aj bicyklovanie, či plávanie. Zoznam autorových rubrík: Zo života, Biblia, viera a dejiny, Systém, Cestovanie, Myšlienky, Dobrovoľníctvo, Fikcia, recesia, Krátke príbehy, Cirkev svätého Svetového Mieru, Poézia, Súkromné, Nezaradené
Začínam tu čítať mnoho článkov o tom, aké požiadavky, priam nemožné, majú ženy na mužov. Čítam tu o tom, ako stúpajú ich nároky. Je to celý sloh o tom, čo by mal muž mať, koľko by mal zarábať, ako by sa mal obliekať, ako by sa mal správať... Má byť zlý chlapec, či dobrý? Jednoducho non sense. Ja by som teda rád predostrel, aké majú veľké nároky muži na ženy!
Jedna žena trocha silnejšej postavy sa zoznámila s duchovným Majstrom Tatrawadarsim. Popri tom s ním hovorila o svojom tele a o tom, ako moc by chcela poznať, vidieť Lásku, o ktorej si myslela že sa jej vyhýba...
Jedného dňa farmárov somár padol do studne. Zviera nariekalo dlhé hodiny, zatiaľ čo sa farmár snažil zistiť, čo robiť. Nakoniec sa rozhodol, že somár je už starý, studňu treba opraviť, a aj tak mu už nikto nepomôže. Pozval teda všetkých susedov a každý zobral do ruky nejakú lopatu.
Je 7 dní v týždni, 7 smrteľných hriechov, 7 statočných, 7 samurajov, 7 cností, 7 divov sveta a dnes sa pobilo 7 kandidátov o cenu za najúžasnejšieho blogera na SME.
Jediný pozostalý, ktorý prežil potopenie lodi, skončil na malom neobývanom ostrove. Vrúcne sa modlil k Bohu, aby ho zachránil. Často sa pozeral k horizontu, či niečo neuvidí.
Existujú zaklínadlá, ktoré sa do nášho života votreli a my ich dobrovoľne používame. Tieto zaklínadlá si dokonca niekedy prisvojíme a používame ich sami proti sebe. Určite ste ich už počuli a možno s nimi aj súhlasili: „Život je pes“, „Bude aj horšie“, „Život je boj“, „Realita je krutá!“, „Musíš si vybrať, nemôžeš mať oboje“.
Bol jeden muž, ktorý už dlhšiu dobu trpel veľkými bolesťami pravej ruky. Jedného dňa sa však rozhodol vyhľadať pomoc. Navštívil teda známeho lekára a hovorí: Pomôž mi, doktor, veľmi ma bolí ruka.
Vždy keď idem na nejaký medzinárodný tábor, kde sa stretnú mladí ľudia z celej Európy, tak ja vlastne reprezentujem Slovensko. A keď ma zbadajú aj s kamarátmi, tak vykríknu „Ááá, to sú tí Slováci! To sú blázni, s nimi je sranda!“ Určite, ja som vždy rád, keď na základe mňa si Portugalci, Španieli, Francúzi, Taliani, Nemci, Česi, či Poliaci myslia o Slovákoch, že dobre vyzeráme, SME vtipní, veselí, inteligentní a svetaznalí borci. A keď sa ma spýtajú, čo je na Slovákoch charakteristické, tak im spustím Macejka, vypijem Kofolu a poviem „Máme krásne ženy, SME veselí a šialení.“ ...A vlastne zahlasujte aj o moju reprezentatívnu fotku!
Žena vyšla z domu a uvidela troch starých mužov s dlhými bielymi fúzmi sediacich vpredu na dvore. Nepoznala ich. Povedala: Nemyslím, že vás poznám, ale musíte byť hladní. Prosím poďte a vezmite si niečo na jedenie.
Malý chlapec prišiel k otcovi a chcel sa sním hrať. Otec nemal na chlapca čas a ani chuť na hranie. Rozmýšľal preto, čím by chlapca mohol zamestnať. V jednom časopise našiel komplikovaný a podrobný obrázok zeme.
Môj prvý kontakt s internetom nastal asi pred 14 rokmi. Vtedy som bol ešte na základnej škole a slovenský internet bol vyprahnutý ako Saharská púšť. Ak som chcel niečo nájsť, musel som si to hľadať v angličtine. Blogy ešte neexistovali. Neskôr na strednej škole sme s kamarátmi robili jeden printový časopis a neskôr som sa rozhodol založiť si aj nejaký na internete. Už vtedy som rád písal. Prvé blogy ešte len vznikali a ja som im moc nedôveroval. A tak som sa pustil do tajov webového programovania, aby som vôbec mohol niečo na internete publikovať. Dnes som vďačný za blogy a blogovacie systémy.
Bol raz jeden malý chlapec, ktorý sa chcel bezpodmienečne stretnúť s Bohom. Bol si vedomý toho, že cesta na miesto, na ktorom Boh žije, je veľmi ďaleká. Naplnil si teda batoh niekoľkými plechovicami koly, pribalil si čokoládové tyčinky a vydal sa na cestu. Išiel dosť dlho, keď prišiel do malého parku. Na jednej lavičke videl sedieť starú ženu, prizerajúcu sa holubom, ktoré pred ňou pobehovali a hľadali niečo na zobnutie.
Keď som raz čítal príbehy zo zbierky Bruna Ferrera, myslel som si, že to najkrajšie príbehy, aké som kedy čítal. Keď som ich dočítal, chcel som viac a viac. A tak som začal hľadať nové príbehy. A div sa, našiel som. A rád by som vám ich sem priniesol.
Putoval raz žiak so svojím majstrom. A ako tak šli, zrazu pred nimi leží v prachu na ceste veľká hruda zlata. Majster ju minul a kráčal ďalej. Zato žiak sa u hrudy zastavil a začal volať: Majstre, majstre, vráťte sa!
...alebo Ráno som vstal, natrel si chlieb maslom a celý som ho vylízal
„Nebi sa“, radí mamička svojmu synčekovi. Prišiel domov s plačom, že ho znova v škole zbili. „Musíš sa s nimi porozprávať. Potom ťa už nechajú. Bitkou nič nevyriešiš.“ Ó, ako sa mýlia niekedy naše mamičky. Myslia to dobre. Nemajú radi násilie. Nechcú aby sa z ich synčekov stali bitkári, ktorý ináč nevedia riešiť svoje problémy. No nežijeme v raji, kde sa všetci majú radi. „Športuj a cvič, nech si silný a dokážeš sa ubrániť“, radí otec. Dobre radí.
Idem práve z obeda, späť do práce. Počkám si na zastávke na električku a zveziem sa kúsok. V tom momente sa zjaví sa na zastávke jeden róm. Držiac v ruke jeden kus časopisu Nota Bene sa, po ďalšom neúpešnom pokusu o jeho predaj, zastavil pri mne. Dobrý deň, nekúpite si časopis?
Klikne na článok. Pozrie na fotku. Vidí na nej mladú krásku. "Fúha, je to nejaká rádoby modelka, čo sa tu chce prezentovať", povie si. Je nekorunovaný Kráľ diskusií. A práve ti ide dokázať, že ty sem nepatríš.
Keď pôjdem na voľby, budem voliť aristokraciu. Teda demokraciu. Vládu ľudu. Ak sa nemýlim, je to vláda ľudí, ktorí si vravia poslanci a politici, no nie ľudí, ktorý ich zvolili. Už som to pochopil. Keď králi a panovníci vládli, tak vládu dedili a s poddanými si robili čo chcú. No, dnes je to už iné. Dnes si aristokraciu volíme. To je pokrok!
Dnešní ľudia sa líšia len vonkajšími znakmi. Nie je dôležité kto si, aký život vedieš, ale aký máš imidž. Dôležité je ako sa prezentujem, čo jem, čo počúvam, ako sa obliekam, ako sa správam a ako sa prezentujem. Je predsa dôležité čo si o mne ľudia myslia.
