Pedagóg a teológ – absolvent Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1986 – 1991 (RKCMBF). V rokoch 1992 – 2016 zamestnanec Obecného úradu v Rosine. V rokoch 1985 – 2006 futbalový rozhodca (v sezónach 1997 – 2002 v najvyššej slovenskej lige). V rokoch 2014 - 2018 podpredseda Slovenskej asociácie zrakovo postihnutých športovcov (inak SAZPŠ), 8. decembra 2018 zvolený za jej predsedu. Ako tretí predseda SAZPŠ pôsobil vo funkcii do konca augusta 2024. Poslanec Obecného zastupiteľstva v Rosine, prvýkrát zvolený 10. novembra 2018, druhýkrát 29. októbra 2022. Od roku 2020 učiteľ náboženskej výchovy v ZŠ s MŠ Rosina, inak obyčajný pútnik, ... ktorý iba prechádza po tejto zemi a hľadajúci pravdu o sebe a o živote, nadovšetko to, čo je krásne, dobré, zmysluplné a hodnotné pre spásu duše - vlastnej i jemu milovaných osôb ... na pozemskej ceste smerujúcej do večnosti. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Blogov na túto tému tu dnes bude určite viac. Je to samozrejmé a logické, veď sa práve začal nový školský rok. Aj my máme doma už takého veľkého vyše trojročného chlapca, ktorý dnes prvýkrát prekročil bránu materskej škôlky. S manželkou sme ho starostlivo pripravovali na túto významnú chvíľu.
V roku 1985, keď som mal sedemnásť rokov a hrával som ešte za rosinské dorastenecké mužstvo, konali sa na našom futbalovom ihrisku veľkolepé oslavy 50. výročia založenia organizovanej telovýchovy v obci Rosina. Bolo to presne dňa 4. augusta. Tento dátum si pamätám veľmi dobre, lebo práve v ten deň som zložením záverečných skúšok úspešne ukončil na vtedajšom Okresnom výbore československého zväzu telesnej výchovy v Žiline rozhodcovský kurz a naštartoval tak bohatú a pestrú vyše dvadsaťročnú rozhodcovskú kariéru. Pôsobil som vo všetkých slovenských súťažiach – od najnižšej okresnej IV. triedy až po najvyššie republikové ligové súťaže, kde som účinkoval päť sezón.
Vrátili sme sa z dovolenky, a keďže sme tam nepozerali televíziu (niežeby sme sa pozerania už jej digitálneho vysielania dobrovoľne zriekli, jednoducho na tom mieste nebola práve vtedy k dispozícii, ale priznám sa, že nám vôbec nechýbala), tak som po návrate domov opäť zasadol do obývačkového kresla a začal som prepínať programy skylinky. Samozrejme, popoludní to nie je vo vysielaní našich staníc bohviečo, tobôž už nie pre prázdninujúce deti (vtiera sa mi však aj myšlienka, či vlastne i večer stojí niečo za sledovanie). A tak som pri blúdení televíznou ponukou natrafil na reláciu istej –
V čase hospodárskej krízy, ktorá na našu spoločnosť doľahla pred tromi rokmi a teraz sa znovu začala prehlbovať, sme svedkami zvláštneho javu - ľudia sa akosi viac utiekajú k Bohu a mnohí si znovu nájdu čas navštíviť Boží chrám. Kostoly sa nám opäť zapĺňajú veriacimi, ale aj pochybujúcimi a hľadajúcimi, zvlášť tými, ktorí potrebujú pomoc vo svojich trápeniach a hľadajú oporu.
Mestský športový klub Žilina „B“ bol dnes usporiadateľom 3. ročníka medzinárodného turnaja družstiev v showdowne. Pre nezainteresovaných do tajov tohto športu uvediem, že showdown je hra v aplikovanom stolnom tenise pre slabozrakých a nevidiacich športovcov. Nakoľko som rozhodcom uvedeného klubu, nemohol som na tejto akcii chýbať.
Moja ostatná cesta do krajského mesta ma priviedla k ďalším skúsenostiam s ľuďmi bez domova. Stretávam ich často pri návštevách centra severu našej krajiny. Od tých slušnejších, ktorí sa snažia aspoň prostredníctvom predaja časopisu Nota bene zlepšiť si neľahkú životnú situáciu, cez tých priemerných, ktorí dajú všetkým okoloidúcim pokoj, až po tých drzých a otravných, ktorí sú schopní ešte vám aj nadať, že ste im nepomohli.
Existuje Boh alebo nejestvuje? Otázka, s ktorou sa často stretávam na stránkach tohto blogu. Prečo nás tak trápi, zaujíma, irituje, rozlaďuje, necháva nepokojnými? Odpoveď je jednoduchá: pretože je pre nás všetkých existenčným a večným problémom. Boli by sme neobjektívnymi i nerozumnými jedincami, keby sme povedali, že dôkazy zástancov, ako aj odporcov, sú stopercentne presvedčivé.
V poslednom čase často prechádzam okolo kaplnky v priestoroch žilinskej fakultnej nemocnice. Nedá mi nezastaviť sa na tomto tichom mieste, ktoré je oázou pokoja v bolestnej púšti areálu polikliniky.
Dnešný deň je vyhlásený za medzinárodný deň priateľstva a odpúšťania. Z tohto dôvodu som sa rozhodol prispieť niekoľkými myšlienkami o priateľstve, ktoré predstavuje jednu z najzákladnejších ľudských životných hodnôt. Ono môže dokonca urobiť náš život krajším, bohatším, tvorivejším.
Konečne prišlo leto, nielen podľa kalendára, ale aj podľa dnešného počasia. Teplota na teplomeri sa vyšplhala celkom vysoko, a tak sme si s rodinkou mohli vyraziť na výlet. Kde inde, ak nie do prírody? Doma sme pobalili proviant, obuli botasky, naštartovali detský kočík a poďme ho. Autobusom sme sa vyviezli na konečnú vo Višňovom (pri Žiline) a potom pešky do tunajšej doliny.
Pri rôznych stretnutiach s ľuďmi sa takisto rôzne môže prejavovať náš charakter. Záleží to od toho, koho stretneme. Či človeka sympatického, ako sa hovorí z rovnakého cesta, alebo priateľa, známeho, či príbuzného.
Dnes som sa stal matkou. Je to čudné, ale je to tak. Oddnes som totižto doma z dôvodu materskej dovolenky. V zmysle zákona o sociálnom poistení a jeho novelizovaných doplnkov platných od 1. januára tohto roku má iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období najmenej 28 týždňov od vzniku nároku na materské.
Starých rodičov už nemám. Pri návštevách priateľov, ktorí ich ešte majú nažive, často zisťujem, akí sú pre nich dôležití. Pomáhajú im pri výchove detí, zvlášť teraz počas prázdnin. Koľkokrát by svoje ratolesti nemali kde nechať, keď treba ísť do práce. Dovolenka je vyčerpaná a čo bude so školopovinnými deckami? Tu najviac pomôžu a zaskočia rodičov ich vlastní rodičia. Teda starkí.
Je nádherne pozorovať ako sa vám pred očami rozvíja malý púčik života do krásneho ženského kvetu. Naša malinká dcérka Terezka má iba rok a pol, ale dokáže už robiť výrazné pokroky. V súčasnosti sa tvorí jej prvý slovník. Od samého skorého rána.
V tomto blogu opíšem moju dnešnú skúsenosť z vybavovania na istom nemenovanom úrade. Zámerne neuvádzam na ktorom, aby som nepoškodil menu tejto štátnej inštitúcie, ani sebe samému, či svojej rodine. Stačí, že to budú vedieť zainteresovaní. Možno niekedy v budúcnosti (ak to bude potrebné) zverejním aj názov úradu a mená účinkujúcich. Nateraz stačí iba negatívna emócia.
Ak chce byť človek vo svojom živote šťastný musí sa pre vlastné životné šťastie vnútorne rozhodnúť. Toto rozhodnutie by malo vychádzať zo slobodného presvedčenia a nezávislého postoja.
„Žiješ a vyrastáš v prekrásnom prostredí. Poznávaj všetko neznáme, s ktorým sa stretávaš, uč sa na chybách svojich predkov, osvoj si dejiny otcov, aby si vedel rozprávať svojim deťom, aby si bol právom hrdý na svoj milovaný rodný kraj.“
„Prečo je každý okrem mňa šťastný?“ „Lebo oni sa naučili všade a vo všetkom vidieť dobro, krásu, lásku.“ „A prečo to tak nevidím aj ja?“ „Lebo nemôžeš vidieť okolo seba to, čo nevidíš a nenosíš v sebe!“
Nedávno ma hlboko zasiahla správa o náhlej, rýchlej a predovšetkým nečakanej smrti bývalého spolužiaka z vysokoškolských štúdií. Krátku dobu sme bývali spolu na jednej izbe – infirmárke. Už dlhšiu dobu pôsobil v zahraničí, v jednej z farností Bazileja. Vekom bol v najlepších rokoch života.
Treťou dvojicou svätcov, ktorú nám Cirkev v jednom rade ponúka za vzory zbožného kresťanského života, sú svätí Andrej Svorad a Benedikt, pustovníci (po Petrovi a Pavlovi, Cyrilovi a Metodovi). Ich sviatok sa slávi 17. júla.
