Predseda Slovenskej asociácie zrakovo postihnutých športovcov (SAZPŠ), zvolený 8. decembra 2018, poslanec Obecného zastupiteľstva v Rosine, zvolený 10. novembra 2018, učiteľ náboženskej výchovy v ZŠ s MŠ Rosina, inak teológ a obyčajný pútnik, ... ktorý iba prechádza po tejto zemi a hľadajúci pravdu o sebe a o živote, nadovšetko to, čo je krásne, dobré, zmysluplné a hodnotné pre spásu duše - vlastnej i jemu milovaných osôb ... na pozemskej ceste smerujúcej do večnosti. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
„Žiješ a vyrastáš v prekrásnom prostredí. Poznávaj všetko neznáme, s ktorým sa stretávaš, uč sa na chybách svojich predkov, osvoj si dejiny otcov, aby si vedel rozprávať svojim deťom, aby si bol právom hrdý na svoj milovaný rodný kraj.“
Každá ľudská zloba má korene v nedokonalosti človeka. Síce po stránke telesnej je rozumný pán tvorstva takmer dokonalý, ale po stránke charakterovej sa dokáže dopustiť najstrašnejších podlostí.
Dôležitosť kanonických vizitácií. „V roku 1668 je farárom Pavel Oszlányi alebo Oroszlányi, za ktorého bol kostolík kurucmi vylúpený.“ „V roku 1683 (8. augusta) bol z nariadenia pánov lietavského hradu do Rosiny zaslaný duchovný Juraj Svach.“ „V roku 1684 prišiel Michal Vankovič, ktorý po 10-ročnom farárovaní odišiel do Turia, kde zomrel a je tam tiež pochovaný.“ Veľmi smutná doba prichádza na Rosinu za farárovania Štefana Ambruša, ktorý tu nastúpil v roku 1709. V roku 1713 vypukla totiž veľká morová epidémia, ktorá nepekne riadila medzi obyvateľstvom. V tom istom roku sa uskutočnila (zrejme ešte pred pohromou) kanonická vizitácia farnosti. V jej slovenskom prepise sa uvádza, že vtedajší farár bol 28-ročný. K farnosti patrili vtedy obce: Trnové, Višňové, Turie, Porúbka, Illové, Bytčica, Mojšová Lúčka a Stráňavy. V Rosine bolo 189 katolíkov, 11 luteránov, 100 detí, čo ešte nepristúpili k svätej spovedi a kojencov. Všetkých žijúcich v celej farnosti bolo 1642 osôb. Je tu opis starého kostola a tiež popis obcí k farnosti patriacich. Zaujímavý je dodatočný záznam o kaplnke nad Turím. Existujú dve podoby podania o jej vzniku. Hodnovernejšia je tá,
Inšpirovala ma jedna kamarátka. Tak trochu do mňa kopla, síce nie tak ako sa kope do lopty, iba pomyselne, v prenesenom zmysle slova, aby ma naštartovala. Prosím, poraď, pomôž, ako ďalej bojovať s ľudskou zlobou, hlúposťou. Vo svojom zložitom životnom osude má nadelené do vienka veľa ľudského trápenia. Niekedy sa zdá, že ho je až nad ľudské sily, že je neunesiteľným balvanom a neznesiteľnou ťarchou. Jedno africké príslovie to vystihuje ozaj perfektne – nikto nevie a neverí, aké ťažké je bremeno, ktoré nenesie. Zvlášť, keď je ešte dobre okorenené rečami neprajných jazyčníc a závistlivých klebetníc, slovami plnými slizkého jedu. Závidia vám aj krivý nos medzi očami. Rečami ohováračskými a osočujúcimi. To znamená nepravdivými, ba až zveličujúcimi klamstvá. Keď sa o nich človek dozvie, tak pokoja na duši mu veru nepridajú. V tomto ohľade jej musím odpovedať, že ľudská hlúposť je neobmedzená, ťažko sa s ňou bojuje a nedá sa zničiť. A ľudská zloba nemá hraníc, nevieme, kde je až schopná zájsť. Tu nič nepomôže, tu treba zostať stáť iba v nemom úžase nad výplodmi fantázie klbka nactiutŕhačských jedovatých vreteníc.
V roku 1598 bolo v Rosine iba 28 domov. Matriky má fara od roku 1678. Rok 1645, kedy bol postavený kostol, potvrdzuje kanonická vizitácia z roku 1713, preto ho môžeme prijať s určitosťou. "Zo štedrosti pána dediča, znamenitého a vznešeného, blahej pamäti Ladislava Révaya bol postavený bez všetkého vena pred 70 rokmi, nie je konsekrovaný, jeho terajšími ručiteľmi sú dp. pátri zo SJ (Spoločnosti Ježišovej), ktorí majú sídlo v Žiline.” Jezuiti, ktorí mali rezidenciu v Žiline, získali roku 1685 v Rosine niektoré majetky. Podporoval ich gróf Pavol Esterházy, majiteľ panstva Strečno. Do našej obce prišli okolo roku 1725 a obývali chalupu na hornom konci. Pričinili sa o postavenie kaplnky sv. Jozefa na Lipovci. Dostavaná bola v roku 1730 a v súčasnosti je najstaršou existujúcou stavbou v obci, ako to potvrdzuje obecná kronika. Ich účinkovanie môžeme predpokladať do roku 1773, kedy bol rád jezuitov pápežom zrušený. Po jeho obnovení v roku 1814 sa pôsobenie v Rosine už neobnovilo, lebo tu stratili všetky majetky. Opis kostolíka bol nasledovný: ”Bol postavený asi 130–140 krokov severozápadne od dnešného kostola, na pravom brehu potôčka Rosinky a pri ústi mlynského jarku.
Posledného mája mi bolo doručené vyúčtovanie nákladov za byt. Tak ako iste aj mnohým z vás, lebo do konca mája je na to zákonom stanovená lehota. Všetko by mohlo byť v poriadku, keby ma nezaskočila suma za vodu. Presnejšie za vodné a stočné. Z toho nám vznikol aj výrazný nedoplatok za celkové nájomné. Pre bytové družstvo vykonáva odpis vodomerov externá firma. Na tom by nebolo nič až také zlé, to je normálna záležitosť súčasného trhového mechanizmu. Náklady za takúto službu sú v porovnaní s cenami iných služieb vo vyúčtovacích nákladoch zanedbateľné. Teraz prejdem k meritu veci. Bytové družstvo nám napočítalo sumu stočného za všetky minuté kubíky vody. Teda za celý kalendárny rok. Podľa môjho názoru na to nemalo právo. Naša školská bytovka bola napojená na kanalizáciu v priebehu roka (nepamätám si to presne, ale odhadujem to na marec, ak nie až máj). Presný dátum si musím vykonzultovať so správcom, domovníkom. Na základe tejto skutočnosti mi pripadá absurdné, aby si bytové družstvo narátalo stočné za celý rok. Možno ma v diskusii vyvediete z tohto súkromného omylu. Alebo mám pravdu? V takom prípade by nám bytové družstvo malo vrátiť istú časť nákladov, a to od dátumu
„Žiješ a vyrastáš v prekrásnom prostredí. Poznávaj všetko neznáme, s ktorým sa stretávaš, uč sa na chybách svojich predkov, osvoj si dejiny otcov, aby si vedel rozprávať svojim deťom, aby si bol právom hrdý na svoj milovaný rodný kraj.“ Najstaršie správy a záznamy o obci Rosina. Dlhú časovú medzeru sa snaží vyplniť kronikár DHZ Mikuláš Littera takto: ”V Rosine bolo v roku 1135 šestnásť kôlní (chatŕč, búd), v ktorých osadníci bývali. V roku 1145 hlásal tu slovo Božie kňaz Paulus Rosinaj v reči slavianskej. Osadníci boli v tom čase ešte pohania.” Toto tvrdenie veľmi dobre zapadá do povesti (predtým uvedenej) ako pokračovanie. Do súvislosti spadá nasledovné: Mladý zemepán, odlúčený od svojej Rosiny, v službách kráľa a v bojoch prešiel mnoho území, oboznámil sa s učením Kristovým, ktoré sa v tom čase v južnej Európe už veľmi rozšírilo a razilo si cestu na sever. Po údere, ktorý ho zasiahol smrťou milovanej Rosiny a stratou chlapčeka, stal sa pustovníkom (mníchom, kňazom) a začal hlásať Božie slovo (učenie Kristove) tam, kde ho viazali najkrajšie a najšťastnejšie chvíle života. Na pamiatku mŕtvej Rosiny prevzal meno Rosin alebo Rosinaj. Uvedené roky z 12. storočia
Nedeľná rodinná vychádzka nás s malými deťmi zaviedla na naše futbalové ihrisko, v ktorého areáli sa počas víkendu zastavili kočovníci – kolotočiari. Naši futbalisti totižto hrali na domácej pôde, tak sa tu spojilo príjemné s užitočným. Teda aspoň pre niekoho. Nám dospelým to už nechýba a pre naše dve malé deti to ešte nemuselo byť. Zatiaľ, momentálne sú na tieto výdobytky vytrácajúcej sa kultúry primalí. Mňa najviac zarazili (teda okrem výsledkov našich piatoligistov, lebo tí opäť doma svoje zápasy prehrali) ceny týchto atrakcií. Jazda na koni pre veľkých, jazda na poníkovi pre menších, malý kolotoč, veľký kolotoč, nafukovacia šmýkľavka, trampolína – vstupné v cenových reláciách od 1,50 do 2 eur. No, ďakujem pekne, neprosím si. Stačilo sa mne i ostatným členom rodiny na túto zábavku iba pozerať. Síce nebolo poriadne ani na čo, lebo kolotočiarské atrakcie zívali najmä prázdnotou. Mimochodom, takýto druh kultúry dnes medzi deťmi neletí alebo mali kolotočiari urobenú slabú reklamu a propagáciu. Sem-tam sa objavili dvaja adepti a kolotoč na dve slabé minútky rozkrútili. Žeby sa to oplatilo? Asi áno, veď aj tri eurá nie sú na zahodenie. Ale keď sa jedenkrát nazberalo desať
Šľachtic sa išiel rozlúčiť s Rosinou, ktorá medzitým porodila chlapčeka, v ktorého žilách prúdila jeho vznešená krv. Sľúbil jej, že sa vráti a vezme si ju za manželku. Zhromaždil celú osadu, bohato ju obdaril a žiadal, aby jeho mladú Rosinu a chlapčeka chránili pred všetkými hrozbami a nebezpečenstvom. Osadníci všetci do jedného prisahali, že ich budú chrániť proti každému a všetkému, čo by ich mohlo ohroziť, hoci aj s obetovaním vlastného života. Prísaha to bola veľmi úprimná, pretože mladého pána si všetci vážili a ctili a Rosinu pre jej krotkú a jemnú povahu veľmi milovali. Po odchode mladého zemepána neprajný šafár oznámil panstvu sprisahanie sedliakov, vymohol si kruté zaobchádzanie s nimi. Upriamil sa hlavne na Rosinu a jej dieťa. Plieskanie korbáča bolo na dennom poriadku, ale osadníci zostali verní prísahe a pokiaľ to bolo možné nastavili aj vlastné telá proti ranám, ktoré boli určené Rosine. Keďže nepokoje a vzbury boli časté, panstvo nehovorilo inak iba o Rosininej bagáži a o Rosininých sprisahancoch. Neskoršie začali volať celú osadu Rosina. Panstvo, vidiac, že Rosina zostáva verná šľachticovi a že dieťa sa im môže stať neskôr nepohodlným, rozhodli sa zničiť ho
Nebojte sa, nebude reč o samovražedných atentátnikoch, ktorí na sebe odpália nálož a ich telo roztrhané na márne kúsky lieta po vzdušnom priestore. Tentoraz som si zobral na mušku iných odvážlivcov, ktorí majú síce na svojom chrbte pripevnené batohy, ale nie s rozbuškou. Píšem totižto o iných, nie negatívnych „hrdinoch“, ale o pilotoch paraglajdingu. Jedno možno aj majú spoločné, a to vykročenie do prázdna, či do neznáma. Tým prvým sa svet uzatvára nezmyselnou smrťou ich samotných (to by bol podľa mňa ten lepší prípad), avšak mnohokrát i veľkým počtom nevinných obetí. Tým druhým sa vzletom otvárajú široké obzory. Z výšky uzrú široko-ďaleko nádherné krásy prírody, rozľahlú malebnú krajinu. Vždy som si myslel, že najideálnejšie podmienky sú v bezoblačnom slnečnom počasí, ale mýlil som sa. Ideálna je nízka oblačnosť, s jemnou podporou vetra. Keď sa už lietajúci dostane po štarte a vzlete do ovzdušia, je dôležité, aby natrafil na teplé prúdenie vzduchu, ktoré ho vynáša vyššie a vyššie. Odtiaľ sa dá už let celkom pohodlne riadiť a usmerňovať. Nemusí sa to však podariť na prvýkrát. Ako som na vlastné oči videl, možno zo vzdialenosti desať metrov, chce to veľa skúseností a prax,
Z histórie nášho rodného kraja. Kronika dobrovoľného hasičského zboru v Rosine uvádza: "Kraj prechádzal z rúk do rúk, majitelia sa menili často, i v husitských dobách a tesne nasledujúcich hral dôležitú úlohu.“ O pravdivosti tohto tvrdenia svedčí kanonická vizitácia z r. 1828, kde sa doslova uvádza: „Pôvod fary a jej obsadenia sa nedá presne zistiť, lebo počas bojov Tökölyho, Rákoczyho, lutherovských, kalvínskych a husitských vojen sa mnohé dôležité zápisy stratili. Rosina bola od hrôz týchto bojov pomerne dosť dobre uchránená, ale susediace Trnové im padlo za obeť.“ Odkiaľ pochádza pomenovanie osady Rosina sa tiež nedá spoľahlivo zistiť. Niektoré obce si v ústnom podaní a v povestiach zachovali svoj pôvod a dobu vzniku, ale u nás nebolo nikoho, kto by takú povesť poznal. Uvádza sa, že obec dostala meno od prírodného zjavu, keď sa v doline okolo potoka usádza väčšia a výdatnejšia rosa ako kdekoľvek inde v okolí. Z toho pochádzalo aj pomaďarčené názvoslovie obce "Harmatos“ (po maďarsky harmat – znamená rosa). Podáva sa aj také vysvetlenie, že niektorý majiteľ, či držiteľ tejto osady sa menoval Rossi, čo je však málo pravdepodobné. Kronikár DHZ Mikuláš Littera zaznamenal
Komplexom hanbenia sa (hanblivosti) za vieru netrpím. Nemal som s tým problém ani v časoch komunizmu ani neskoršie. Stud a ostych vyznať ju mi bol i je cudzí. Hoci som bol mnohokrát za prejavy náboženského presvedčenia vysmiaty, potieraný, diskriminovaný. Od základnej školy, cez gymnázium, i v dobe štúdia na Teologickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Všeličo by sa dalo pospomínať, ale nie o tom som chcel písať. Možno niekedy nabudúce, Keď bude k tomu príhodnejší čas. 23. mája pred štyridsiatimi tromi rokmi bol sviatok nanebovstúpenia Pána. Ako si to môžem pamätať, keď som mal iba desať dožitých dní? Spomínam si preto, lebo v tento deň som bol pokrstený. Moji rodičia, krstní rodičia i starí rodičia ma priniesli do farského kostola v Rosine, kde ma vyslúžením sviatosti krstu prijal do lona rímskokatolíckej Cirkvi a za Božie dieťa dôstojný pán, kňaz Jozef Kúdela, pochádzajúci z Čajkova.
„Žiješ a vyrastáš v prekrásnom prostredí. Poznávaj všetko neznáme, s ktorým sa stretávaš, uč sa na chybách svojich predkov, osvoj si dejiny otcov, aby si vedel rozprávať svojim deťom, aby si bol právom hrdý na svoj milovaný rodný kraj.“ V tomto roku si obec Rosina pripomína 670. výročie od prvej písomnej zmienky. Na svete niet hádam kmeňa, národa, ktorý by nebudoval svoju kultúru práve na ľudovej tradícií. Snáď niet národa bez vlastnej histórie. Z tohto dôvodu sa venuje štúdiu archívnych materiálov a archeológii veľká pozornosť. Aj naša dedina má svoju históriu. Starší ľudia musia mnohokrát odpovedať na zvedavé otázky svojich detí a vnúčat. Veľa tajomstiev a dobrodružstiev skrýva zem, po ktorej kráčali naši predkovia. Chcem vám odhaliť aspoň zlomok toho, čo sa na tomto území dialo pred šesťsto, päťsto, alebo tristo rokmi. Chcem vám odkryť hrdosť a možno už zašlú slávu mojej rodnej otčiny.
Rodina je spoločenstvom života a lásky. Vychováva a vedie jej členov k plnosti ľudskej zrelosti a slúži pre dobro všetkých počas ich životnej cesty. Tradičná rodina je základná a životne dôležitá bunka každej rozumnej a zodpovednej spoločnosti. Naša moderná doba prináša však pre rodinu rôzne úskalia, tak ako o tom rozpráva skutočný príbeh. Zamestnaní rodičia prišli pred sviatkami do obchodu s hračkami a vysvetľujú predavačke: „Celý deň sme obaja mimo domu a hľadáme niečo, čo by potešilo a zaujalo naše deti. Chceme, aby sa zbavili pocitu osamelosti a opustenosti, aby sme im tak často nechýbali.“ Predavačka sa pousmiala a odvetila: „Veľmi ľutujem, ale rodičov tu nepredávame.“ Možno je to humorná príhoda, ale v dnešných časoch mnohokrát pravdivá, lebo my uponáhľaní ľudia pomaly už nemáme skoro na nič voľný čas.
Kto z nás nemá rád dary, malé spomienkové darčeky, rôzne drobné suveníry alebo aspoň okamihy malých pozorností? Veď nejaká tá drobnosť vždy poteší. Dar však nie je len vec, ktorú odovzdávame, ktorej hodnotu možno vyčísliť peniazmi, ale je to predovšetkým osobné posolstvo medzi ľuďmi, vyjadrujúce ich lásku. A to je hodnota, ktorá sa nedá nijako zmerať. V skutočnom a úprimne danom dare totižto ponúkame seba samých. Túto skutočnosť by sme mali prežívať zakaždým, keď niekoho obdarujeme. Nech je na to akákoľvek príležitosť (narodeniny, meniny, výročie akéhokoľvek charakteru, pamätné udalosti, rodinné termíny, spoločenské sviatky, trebárs i oslava hocijakého druhu na vaše želanie), jeden druhému by sme mali dávať naozaj z lásky a s milotou, teda takpovediac v peknom balení a slušne nahodení, v radostnej pohode a v dobrej nálade. Takto si môžeme všetci navzájom dokázať, že sa máme radi, že tých, ktorí patria do okruhu našej lásky, priazne a sympatií, nosíme hlboko vo svojom srdci. Síce niekedy až podliehame predstave, že čím viac darov dáme, tým viac bude aj radosti na strane obdarovaného, ale toto tvrdenie nie vždy platí. Niekedy sa zavďačíme práve neočakávanou všímavosťou a maličkosťou.
V súvislosti s rôznymi názormi na vieru chcem vyjadriť môj pohľad na knihu Chatrč, ktorá sa objavila na slovenskom trhu v predminulom roku. Je to zaujímavý román, svetový bestseller v anglosaskej literatúre, napísaný podľa skutočnej udalosti. Hrdina románu Mack, po zlej životnej skúsenosti so svojím otcom alkoholikom, nie je veľmi praktizujúcim kresťanom. Naopak jeho manželka je presvedčením hlboko veriaca a silno dôverujúca Bohu, ktorého nazýva familiárne Tato. Dej románu je pútavý, lebo rozpráva citový príbeh otca a jeho troch ešte neplnoletých detí (ďalšie dve sú už dospelé). Mack sa vybral s nimi na výlet, na ktorom sa odohrá tragická udalosť.
V mesiaci apríli uplynulo 30 rokov od smrti katolíckeho kňaza, politického väzňa, dekana Michala Galla, ktorý pôsobil v našej farnosti Rosina v rokoch 1969 – 1981. Tento kňaz bol za totalitného režimu prenasledovaný pre svoju vieru a náboženské presvedčenie, a taktiež nespravodlivo väznený v uránových baniach takmer osem rokov (1953 – 1960). Narodil sa 28. septembra 1916 v Dobrej pri Trenčíne (je filiálkou farnosti Trenčianska Teplá). Za kňaza bol vysvätený 26. júna 1949. Zomrel po sviatkoch Veľkej noci 21. apríla 1981 vo veku nedožitých 65 rokov.
Mám skvelú manželku. Možno sa niektorí opýtate prečo, alebo ako to myslím. Hneď vám to vysvetlím. Dnes ráno dostala skvelý nápad, zahlásila malým drobcom, že ideme na výlet. A už aj chystala veci – nejaké to oblečenie pre istotu (čo ak náhodou bude fúkať vietor, alebo niekedy udrie blesk aj z jasného neba), zabalila jedlo a tekutiny (samozrejme, že iba nealkoholické) – nejaké malinovky a džús. Ja som narýchlo do ruksaku vopchal zápalky a nožík, aby sme úplne „nevyhoreli“ – veď povážte, ísť do lesa, či v našom nárečí lepšie uvedené do hory, bez týchto pomôcok je opovážlivosť a veľká odvaha. Cestou sme sa zastavili v obchode na čerstvý chlieb a špekáčiky. No, a vydali sme sa na dlhú trasu do obľúbenej horičky Brezník, nachádzajúcej sa v katastri našej obce. S dvoma malými deťmi – trojročným chlapcom a o rok a pol jeho mladšou sestričkou v kočíku, to naozaj trvalo dosť dlho. Ale stálo to zato.
Uprostred mojej rodnej obce Rosina, teda v jej centre, stojí baroková socha sv. Jána Nepomuckého. Bola zhotovená v roku 1760 podľa zachovalých záznamov kroník. Svätec tu stojí na rokokovo zdobenom pilieri. Neznámy autor ju vykresal z pieskovca. Zásluhu na jej zhotovení mal vtedajší rosinský farár František Škrekay, ktorý dal na vlastné náklady doviesť kameň a pričinil sa o jej postavenie. Je to jediná národná kultúrna pamiatka na území obce, ktorá je evidovaná podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu v ústrednom zozname pamiatkového fondu pod číslom 2690. Vo svojej prvotine zbierky básní spomína sochu aj katolícky kňaz a básnik, predstaviteľ slovenskej katolíckej moderny, Pavol Gašparovič Hlbina. V našej obci pôsobil ako kaplán za čias pána dekana Ľudovíta Blažeka. Báseň uvádzam na záver tohto príspevku.
Dnes som prechádzal ulicami mesta a všímal som si správanie ľudí, ako aj okolie. Na jednej z ulíc som videl vehementne gestikulujúcich starších pánov. Z diaľky to vyzeralo celkom komicky, ale čím viac som sa k nim približoval, chtiac – nechtiac započul som ich vážny dialóg. O čom inom by sa v týchto dňoch mali baviť páni v rokoch, ak nie o hokeji a práve včera skončenom svetovom šampionáte. Tak nahlas rozoberali štatistiky nášho reprezentačného tímu, ako keby boli tí najväčší odborníci. Najviac ich trápilo, že vždy sme boli o krok pozadu za súperom a prehrali sme všetky zápasy o jeden gól. V podstate mali pravdu, aj podľa mňa to bolo s našimi hokejistami takto.
