Akméisti - vzťah moci k umeniu v Rusku

Pred osudom hľadáš únik márne, krv ťa čaká v tomto údolí. (A Gumiľov)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V dnešnej diskusii o ruskej kultúre by som rád pripomenul smutnú skutočnosť, ktorá je pre ňu charakteristická. Ruskí vodcovia a štátny aparát ju s chuťou opakovane likvidovali a cenzurovali. Tá, ktorú si z nedávnej minulosti najviac vážime, vznikala často v emigrácii alebo zmizla v represiách cenzorov. Uvediem niekoľko príkladov z literárnych kruhov 20. storočia.

Niekedy sa môže zdať, že nie je otázkou či, ale kedy sa umelec znepáči režimu sovietskeho typu. A pritom je jedno, či bol kritik (Konstantin Baľmont) alebo dokonca zástanca revolučnej ideológie (Nikolaj Kľujev, Sergej Jesenin, Vladimír Narbut). Hodnotné umenie je vždy tŕňom v oku grázlov, pretože spravidla nastavuje zrkadlo odpornosti. V princípe je jedno, či sa rozprávame o Rusku alebo Sovietskom zväze. Či menujeme Lenina, Stalina, Putina... Zástup ruských svetových velikánov 20. storočia sa vyznačuje (ne)prekvapivo veľkým počtom umlčaných, vyhnaných a zavraždených osobností. Od Alexandra Gumiľova, Kľujeva, Vladislava Chodaseviča, cez Sergeja Tretiakova, Alexandra Solženicyna, až po prvého ruského nositeľa Nobelovej ceny, Ivana Bunina. A keď už sme pri tom, v roku 1938 ju mal dostať Boris Pasternak, ale na nátlak moci ju musel odmietnuť a tiež si užil svoje. Inak, aj Isaac Asimov sa narodil v ruskom Petroviči a pamätáme si ho ako amerického spisovateľa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A ktovie, ako zomrel hoci Sergej Jesenin? Samovražda alebo poprava? To sa asi nikdy nedozvieme. Rovnako ako to, kde spočinuli ostatky kubofuturistu Benedikta Livšica, cenzurovaného a (za údajnú kontrarevolučnú činnosť) popraveného v roku 1938. Jeho kolega Vasilisk Gnedov mal viac „šťastia“, po 2. svetovej vojne si odkrútil takmer dvadsať rokov v stalinovských lágroch, ale prežil. Ako aj Konstantin Olimpov (ten bol v gulagu „len“ trinásť rokov a zomrel dva roky po návrate domov). Zoznam vyštvaných a uštvaných ruských spisovateľov je desivo nekonečný, Iľja Zdanevič (exil), Igor Terentiev (väznenie a poprava), Daniil Charms (uväznený, zomrel vo väzenskej psychiatrickej nemocnici), Nikolaj Olejnikov (popravený za kontrarevolučnú činnosť a špionáž pre Japonsko), Nikolaj Zablockij (gulag), Andrej Voznesenskij (exil, mimochodom, napísal protestný list proti vstupu okupačných vojsk do Československa)...

SkryťVypnúť reklamu

Prepáčte mi taký rozsiahly úvod, chcel som uviesť pár príkladov a vysypalo sa na mňa more obludnosti storočného ruského režimu voči vlastným umelcom a ich umeniu.

No dobre, poďme na to! Akméisti (schválne nebudem vysvetľovať, čo to znamená, vzdelaný človek vie alebo sa ľahko doučí) si veru rovnako užili svoje. Anna Achmatovová sa dožila popravy jej bývalého manžela, tiež básnika a vlastne i zakladateľa akméizmu, Alexandra Gumiľova, ktorého boľševici falošne obvinili z prípravy protištátneho sprisahania a ako nepriateľa sovietskej moci ho zlikvidovali.  

Výber

Kto sa snaží stavať vežu, spadne,
strašný, strmý bude jeho pád,
v studni sveta ocitne sa na dne,
svoju hlúposť bude preklínať.

SkryťVypnúť reklamu

Na ničiteľa sa zrútia steny
a zostane z neho iba prach,
vševidiacim Bohom opustený
bude kvíliť v hrozných bolestiach. 

Večer cestou ku skalnatej skrýši
a či k zátočinám tichých riek
zmeravie, keď pohľad sa mu skríži
s leskom leopardích zreničiek. 

Pred osudom hľadáš únik márne,
krv ťa čaká v tomto údolí.
Mlč! Máš predsa právo unikátne –
svoju smrť si vybrať po vôli.

(Alexander Gumiľov, preklad: Ján Kvapil)

 

Achmatovová mala v 20. rokoch 20. storočia zákaz publikovať, v 30. rokoch uväznili aj jej tretieho manžela a syna. Aj po druhej svetovej vojne, po kritike Andreja Ždanova (ideologického tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu) ju opäť vyradili z literárneho života.

SkryťVypnúť reklamu

Mysleli sme si, že sme chudobní, nemáme nič,
a keď sme začali všetko rad-radom strácať,
takže sa každý náš deň
stal zádušným –
dali sme sa skladať piesne
o veľkej Božej štedrosti
a o našom bývalom bohatstve. 

(Anna Achmatovová, preložil: Ján Zambor)

 

Vladimír Narbut dopadol rovnako. Jeho prvotinu skonfiškovala polícia a hoci sa po revolúcii pridal k boľševikom, fakt, že bol Ukrajinec, mu napokon zabezpečila nielen vylúčenie z Komunistickej strany, ale v roku 1937 ho obvinili ako ukrajinského nacionalistu a 14. apríla bol, hádajte čo? Popravený.

Posledná jar

Vonku škrieka žeriav, jeden, druhý, tretí,
ďalšie dávno odleteli v diaľ.
Rozmrznutý deň už rannou vlahou svieti,
nežnou kôrou lipy sad sa rozvoňal.

Vyšiel starec. Slnko ešte teplo tají.
Aj zježený rybník ešte spí.
Ale každú chvíľku rozkvitne už v háji
červenkastý kvietok – pľúcnik lekársky. 

Vetchá chalúpka sa hmlisto črtá v pare,
v okienkach sa dúcha zľahka chvie.
Okenice clivo natieral ten starec,
aby boli ako nebo belasé. 

Nad striebornou hlavou spieval kŕdeľ jarí,
opäť je tu jar a dvíha prst...
Ale za žitím, čo v húštinách sa marí,
ako pestrý sokol letí strašná smrť.

(Vladimír Narbut, preložil: Ján Štrasser)

 

Osip Mandeľštam zomrel v koncentračnom tábore v roku 1938, pričom predtým žil tri roky vo vyhnanstve a pred definitívnym odoslaním do kempu ho stihli neľudsky mučiť.

Nie mesiac, ale svetlý ciferník
mi svieti, viniť nemôže ma nik
za to, že cítim mliečnosť supernovy. 

Z Baťuškova kričí nadutosť:
„Koľko je hodín?“ spýtal sa raz hosť.
„No predsa večnosť!“ riekol zvedavcovi

(Osip Mandeľštam, preklad: Ján Kvapil)

Na záver som si nechal najväčšiu ruskú poetku Marinu Cvetajevovú. Aj ona trpela ruskou politikou, jej trojročná dcéra Irina umrela od hladu (tento výdobytok šíri ruská moc veľmi rada), s manželom žila dlho mimo Ruska, ale po návrate do vlasti ho popravili, keďže ako ruský tajný agent vo Francúzsku bol nepohodlným svedkom. Uväznili aj jej dcéru Ariadnu.

(Pamiatke Sergeja Jesenina)

... A nie žiaľ, že málo žil,
nie horkosť, že málo dal –
veľa žil, kto v tie dni žil,
všetko dal, kto pieseň dal.

(Marina Cvetajevová, preklad: Ján Zambor)

 

Niektorým akméistickým tvorcom sa podarilo prežiť vďaka emigrácii v 20. rokoch, napríklad Georgijovi Adamovičovi alebo Georgijovi Ivanovovi. Aby ste nepovedali, že zatajujem skutočnosti, existuje aj príklad akméistu, ktorý prežil na sovietskej hrude bez ujmy. Michail Zenkevič tiahol naľavo, pridal sa k boľševikom a dožil sa osemdesiatich siedmich rokov.

Sloboda v umení, ľudské hodnoty, voľnosť, humanizmus, krásno... Vždy budú tŕňom v oku agresívnych nekultúrnych barbarov. Napokon, komunistické kádrové umenie máme ešte v živej pamäti, i keď by mnohí z nás tak radi zabudli a nostalgicky spomínajú na časy, kedy sa malosť velebila a veľkosť vraždila.


Použitá literatúra:

RUSKÁ MODERNA. Zostavil Valerij Kupka. Bratislava : SLOVART, 2011. 175 s. (Lyrika 20. storočia). ISBN 978-80-556-0138-0

ZAMBOR, Ján, Kniha ruskej poézie. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2011. 414 s. ISBN 978-80-7165-845-0

Erik Kriššák

Erik Kriššák

Bloger 
  • Počet článkov:  623
  •  | 
  • Páči sa:  71x

Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík:  PoéziaTextyBásnické grify v praxiPrózaPre detiSúkromnéO hudbeInéKomiks

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu