Martinovu poéziu mám rád, odkedy som na ňu naďabil na tunajšom blogu, keď ešte sekcia Poézia žila. Spoločná záľuba vo viazanom verši na úrovni nás, keď to môžem posúdiť, zblížila, a tak sme kamaráti. Jeho knihy som si vždy kúpil medzi prvými, rovnako som sa im vždy s chuťou venoval. Napokon, na predchádzajúcu zbierku Precitnúť som spísal aj kratší textík (viď odkaz na konci článku). S dielom Za tajomstvom očí to však bolo inak.
Po prvom prečítaní po vydaní som knihu sklamane odložil do police a dlho som rozmýšľal, či sa k nej ešte niekedy vrátim. Vrátil som sa. Poznáte to – nie je každý deň sviatok. Básnická zbierka zaplnená básňami o ženách na motívy kalendára, čo útvar, to konkrétne meno, znie na prvé počutie ľahko. Osobne sa nazdávam, že je to naopak. Nie je nič ťažšie! Písať všeobecne o ženách, všeobecnú poéziu... Znie to strašne! Pokiaľ to nemá byť lacné, ale majstrovské, vyžaduje si to (podľa mňa), mať veľa odžité (ideálne s mnohými ženami... hm, asi to nebudem rozvádzať, nech nedôjde na rozvod) a ešte aj naštudované (pokiaľ chceme pracovať s menom ako symbolom). Martin sa snaží o oboje:
Eva
(tá, ktorá dáva život)
daroval som ti rebro
aby moje srdce
malo viac miesta pre lásku
(v)raj bolí milovať
darovala si mi jablko
aby som pochopil
že utrpenie prinavracia život
Varovný signál vyžaruje už z obálky. Prostá fotka sympatickej dievčiny oblápajúcej stoporený kmeň z dielne samotného autora na mňa pôsobí ako z červenej knižnice. Nič proti tomu, ale akosi som naladený na iný typ vkusnej vizuálnej podoby intímnej lyriky. Zbierka obsahuje šesťdesiatpäť básní, a teda ženských mien. Nie sú preto všetky a okrem klasických (Eva, Kristína, Soňa...) sa nájde aj pár menej frekventovaných (Auróra, Cecília). Netuším, akým kľúčom boli vybraté a či majú konkrétne predobrazy v reálnych osobách. Čo však vidím, je, že kniha má dve tváre.
Magdaléna
(žena z Magdaly, veža)
na jar som zaštepil čerešňu
pod ktorou si ma zvykla čakať
možno ďalšie odchádzanie
nebude už také trpké
z každého kvetu cítim
tvoj pohľad
rána sú však ešte príliš chladné
na dotyk
vždy keď stojíš pod čerešňou
si mojou strážnou vežou
skryjem sa v tebe
pokým dozrieme
Prvá je formálna. Je to pekná útla zbierka v pevnej väzbe, nevyhýba sa častému neduhu dnešného vydavateľského trhu, a teda máte tu aj údaje o vydaní a aj obsah. Ilustrácie sa obmedzujú na pár „zblurovaných“ fotiek, z ktorých ostro vystupujú tváre mladých žien. Žiaľ, musím konštatovať, že ich nepovažujem za úplne šťastnú formu vizuálneho sprievodu básní. Rešpektujem však, že ide o vec vkusu a to, že mňa rušia, nemusí platiť univerzálne.
Viola
(fialka)
Keby som mal predpisovať chorým liek
na ich syndróm dráždivého sveta,
bola by to vôňa tvojich fialiek,
ktorá v hlave ako motýľ lieta.
Beriem si ťa trikrát za deň, do žily,
počkám, kým sa všetka vášeň vstrebe,
nebezpečné účinky sa zmnožili,
moje telo patrí už len tebe.
Druhá je obsahová. Martin píše zručne, ako viazaný verš, tak ten neviazaný. V obidvoch prípadoch neexperimentuje a necháva plynúť rytmus. Pár slov je viac ako grafomanstvo. To sa mi páči. Rovnako sa vie vyhnúť začiatočníckym neduhom drvivej väčšiny súčasných básnikov, tu však troška rezignoval. Nečakajte gramatické rýmy, ale pripravte sa na to, že vo výrazovosti nechá zaznieť aj očakávané obrazy (nádej je bolesť, krv je horúca) a nevyhne sa ani mnohým genitívnym metaforám (vôňa borovice, pieseň narodenia, syndróm sveta, vôňa fialiek, čistota chvíle, odraz srdca...). Pod každým nadpisom (menom) je v zátvorke uvedená nejaká asociácia, ktorá rozširuje, respektíve zameriava význam diela. Verše sú takmer prosté diakritiky, pôsobia čisto, dávajú slová do popredia. Zároveň však preto občas pôsobia na oči mechanicky, neľudsky chladno. Drvivá väčšina básní je trošku trpká, melancholická, akoby šťastná láska nepatrila do veršov. A ak áno, tak s biblickým zafarbením. Nechápte ma zle, čítajú sa pekne a ľahko, Martin má nežný prejav a ten mu sedí, dúfam, že ho nikdy nestratí. Chýba mi však čosi, čo neviem pomenovať a nechce sa mi po vzore profíkov z oblasti literárnej kritiky maskovať svoju neľúbosť kvantom cudzojazyčných slov, aby som bol za vedca. Básne nie sú veda, sú extraktom pocitov a myšlienok, ktoré v nich nachádzam ako čitateľ. Alebo, ako v tomto prípade, nenachádzam.
Rebeka
(povraz z uzlíkmi)
v zabúdaní
je čistota chvíle
odraz srdca
pred strmým skokom
do tmy
odkedy ma poznáš
nosíš na zápästí
šnúrku s uzlíkmi
za všetky naše
bozky
dnes som ti ju
roztrhol
aby každý ďalší chutil
ako ten náš prvý
Marián Hatala sa v krátkom doslove nazdáva, že „básnická zbierka Martina Chudíka Za tajomstvom očí sa svojou jednotou myšlienkového fundamentu a formálnych (hoci skôr tradičných, než inovatívnych) prostriedkov a postupov môže stať spestrením či dokonca obohatením súčasnej slovenskej poézie.“ Myslím si pravý opak, ostane skôr zbierkou do počtu, sucho vymenovanou v medailónikoch o autorovi. Avšak, aký by to bol svet s jednotným názorom na poéziu! Toho sme si užili za komunizmu nadostač, a preto nepochybujem, že táto knižka si nájde svojich čitateľov a čitateľky. Ja už vyzerám ďalšiu a verím, že Martin nájde takú múzu, ktorá mi sadne.
Použitá literatúra:
CHUDÍK, Martin. Za tajomstvom očí. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2020. 78 s. ISBN 978-80-8202-138-0
