Našťastie, moja profesorka, ktorú sme familiárne prezývali „Babička“, mala akúsi antológiu francúzskej literatúry a tam bol úryvok z tohto diela. Na referát to muselo stačiť. Vôbec, myslím si, že táto kapitola sa bežne nevyučovala, pani profesorka však predtým učila na vysokej škole a zastávala názor, že človek vždy zabudne dve tretiny toho, čo sa učil. Čím viac sa naučíme, tým viac nám časom v hlave ostane, tým väčšia je tá pomyslená tretina poznania. Aj tak ju podozrievam, že sa tomu venovala najmä preto, lebo pobadala môj záujem o dekadentnú literatúru. Týmto jej dodatočne ďakujem.
Ale k veci. Minulý rok sa po viac ako päťdesiatich rokoch zjavilo nové, súborné vydanie Lautréamontového diela, konečne som sa k nemu dostal, konečne som si ho mohol prečítať (keby som ho čítal na strednej, asi by som nemusel písať kopu nepodarených a zbytočných odpudivých veršovačiek, stačilo by kochať sa týmto majstrovským kúskom). Vyšlo vďaka českému vydavateľstvu Academia (očakávať slovenské vydanie by znamenalo vyhľadať lekársku pomoc), pričom obsahuje Spevy Maldororove, podivuhodný úvod do nedokončeného traktátu Poézie a tiež niekoľko dochovaných listov autora. Comte de Lautréamont je pseudonymom uruguajského spisovateľa Isidore-Lucien Ducasseho (mal francúzskych rodičov), ktorý šiel do Francúzska na štúdiá a kým zomrel (1846-1870, mal teda dvadsaťštyri rokov), napísal revolučné poetické dielo venované boju so Všemohúcim a zobrazujúce najhoršie ľudské skutky s názvom Spevy Maldororove. Za života mu ich odmietli vydať, v kresťanskej Európe sa tomu nemožno čudovať. Najprv si ich vydal sám, napokon vyšli štyri roky po jeho smrti, bez záujmu čitateľov i kritikov. Až v roku 1890 sa nové vydanie dostalo do centra pozornosti a vďaka surrealistom (tí ho velebili pre svoju revolučnú formu) sa v 20. storočí napokon (právom) preslávilo (šlo o vydanie z roku 1918).
Kým prídu na rad suchopárne rozbory, uvediem dva príklady, ktoré by mohli presvedčiť dnešnú mládež, že Spevy Maldororove vyvolávajú zaujímavé asociácie aj dnes. Myslíte si, že Heath Ledger vyzeral vo filme Temný rytier ako Joker originálne? Maldoror tak vyzeral už dávno:
„...chtěl jsem se smát jako ostatní, ale to podivné napodobení nebylo možné. Vzal jsem nožík s nabroušenou čepelí a nařízl si oba koutky úst. Chvíli jsem myslel, že jsem dosáhl cíle. Díval jsem se do zrcadla na ta ústa, zraněná z mé vlastní vůle. Byl to omyl! Obě rány ostatně hojně krvácely, takže se pro krev nedalo rozeznat, je-li to opravdu smích těch druhých.“ (str. 11)
Dokonca aj Beatnici sa v ňom zrkadlia viac, než by sa človek nazdal. Forma bez veršov bude popísaná nižšie, tu však uvediem paralelu k úvodu básne Kvílenie od Ginsberga:
„Viděl jsem lidi s ohyzdnými hlavami a strašlivýma očima, zapadlýma v temných očnicích, překonávat tvrdost skály, nepoddajnost ocelolitiny, krutost žraloka, drzost mládí, zběsilost šíleného vraha, zrady pokrytce, nejznamenitější herce a povahovou sílou kněží i největší přetvárku nejchladnějších bytostí svetů i nebe; viděl jsem umdlívat moralisty, marně dobývající jejich srdce a svolávající na ně nelítostný hněv shůry.“ (str. 11)
O čom to teda vlastne je? Maldoror sa rozhodne bojovať s Bohom a byť zlý, ako sa len dá. Popiera morálku a poukazuje na to, že dobro a zlo sú jedno. Zrádza, vraždí, znásilňuje, debatuje so Všemohúcim, očierňuje všetko a všetkých a tak ďalej. Banálne výjavy sa menia na semenisko opovrhnutia hodných výjavov nekrofílie, homofílie, zoofílie a všetkého heretického. Ľudí považuje za prirodzene zlých, upírov a pod.:
„...celý vesmíre, i ty, Bože, jenž jsi jej s nádherou stvořil, tebe vzývám: ukaž mi člověka, který je dobrý...! Svou milostí však zdesateronásob mé přirozené síly, neboť při pohledu na tu zrůdu bych mohl zemřít úžasem: umírá se pro méně.“ (str. 12)
„...dobrota je pouze seskupení zvučných slabik; nikde jsem ji nenašel.“ (str. 65)
„Neokusil jsi někdy svou krev, když ses náhodou řízl do prstu? Je dobrá, že ano?“ (str. 12)
Opis Boha a jeho činov šokuje ešte aj dnes:
„...až jsem spatřil trůn z lidských výkalů a ze zlata; na něm se naparoval s pitomou pýchou, tělo zahalené do rubáše, ušitého ze špinavých nemocničních prosteřadel, ten, jenž si sám říká Stvořitel! Držel v ruce shnilý trup mrtvého člověka [...] Nohy měl ponořeny do rozlehlé kaluže kypící krve...“ (str. 51)
„...jestli bůh stvořil podobně jako zemi i nebe, můžeš počítat s tím, že tam najdeš stejná zla jako na tomto světě. Po smrti nebudeš odměněn podle zásluhy, poněvadž jestli na tobě páchají nespravedlnosti na této zemi, [...] ...není důvodu, proč by se na tobě nepáchali také na onom světě.“ (str. 45)
„Není vděčný... neboť zemětřesení a bouře řádí od počátku věků pořád stejně... čím lhostejněji se chová, tím víc se mu obdivuješ.“ (str. 54)
Dielo je až fascinujúco hypnotické. Keď Maldoror vraví chlapcovi na lavičke, že slávu a moc získa iba lsťou a vraždami, lebo bez krvi nieto víťazstiev a cnostní ľudia sú preskakovaní tými šikovnejšími, mrazí z toho. Keď znásilňuje (po ňom aj jeho pes!) mladú dievčinu a následne chirurgicky vyberá vnútornosti obete, podobnosť s Jackom Rozparovačom je až podozrivá. Dokonca z brehu strieľa plavcov, ktorí unikli z potápajúcej lode, vraždí ženy za pomoci gilotíny... Na druhej strane zachráni život utopencovi, v niektorých momentoch sa zmieruje s Bohom a vôbec, povrchné odsúdenie spevov čoby diela o zle tieto paradoxy nevysvetľuje.
Spevy sú rozdelené do šiestich častí (básní-spevov), pričom ide o jednoliaty prozaický text, takzvané básne v próze, čo je veľmi diskutabilný literárny útvar. Skôr pripomína denník, Maldoror o sebe hovorí v prvej osobe (často sa zlieva s autorom, ktorý komentuje dianie), ale dôjde aj na čítanie listov matky jednej z obetí alebo na bájku o spitom Všemohúcom, ktorý spí na ceste a rôzne zvery ho bodajú (jež), kopú (osol) i okakávajú (človek). Poučenie – riadiť existenciu je drina, občas stúpne do hlavy. Šiesty, finálny, spev sa mení na poviedku (sám autor hovorí o forme románu) o pokuse zavraždiť mladíka, čo sa napokon podarí na druhý pokus a autor sa tvári, že je to podklad pre pochopenie predchádzajúcich spevov.
Interpunkčným znamienkam predsedajú čiarky a bodkočiarky, vety sú dlhé tak, že dočítať ich niekedy nemožno nieto na jeden, ale i na päť nádychov. Výpovedi to dodáva na zanietenosti. Podobne ako absencia odsekov, je ich menej ako spravodlivých rozhodnutí slovenského súdnictva.
Autor často rozvíja úvahy, prečo musí písať práve takto, prečo nepíše dizertačnú prácu o nosorožcoch a za všetkým je túžba byť čítaný. Masovo. Preto neváha voliť cestu najodpudivejšieho popisu a, povedzme si, to sa mu darí náramne. Ako sa zveril v listoch, razí tézu ospevovania dobra prostredníctvom zla. Sľubuje dokonca, že môže, až bude slávny, spevy zjemniť a vyškrtnúť silnejšie kúsky. Literatúra „opěvuje zoufalství jen proto, aby čtenáře deprimovala, a aby ho donutila přát si dobro jako lék“ (str. 213). Básnické figúry sú brilantné, napríklad oceán prirovnáva k nesmiernej modrine na tele zeme a pod.
Dielo nie je určené sviatočným čitateľom, pod nánosom prvoplánového hnusu sa ukrýva prekvapivé množstvo filozofických i morálnych interpretácií. Ťažká kniha vyvoláva otázky o ľudskej podstate a prirodzenosti:
„Člověk řekne: „Jsem rozumnější než oceán.“ To je možné, ba je to dost pravda, ale člověk se víc bojí oceánu než oceán člověka, což ani není třeba dokazovat.“ (str. 20)
Autor si často odporuje (raz velebí samovraždu mladíka, inokedy Maldoror hlása, že život si nikdy nevezme, neskôr sa na ukončenie vlastného života teší). Keby som chcel byť nemilosrdný, povedal by som, že prvé tri spevy sú skvelé a uzatvára ich štvrtý, zvyšné dva už neprinášajú nič nové a sú skôr recyklovaním nechutných príhod a úvah, aby sa nepovedalo. Ostatne, knihu obdaril takmer stostranovou analýzou kritik Bruno Solařík. Nevedno, či mal za úlohu dodať skromnej tvorbe autora zdanie objemnosti alebo fakt veril, že píše prínosný vedecký traktát. Rozhodne všetko rozpitval s vervou presluhujúceho patológa, dozviete sa, z čoho pochádza autorov pseudonym i význam mena Maldoror. Najväčší prínos vidím v špekuláciách o tom, že Ducasse vlastne popisoval zážitky zo štúdií. Nahradenie Všemohúceho profesorom rétoriky dáva dielu nečakané významy. Predovšetkým však vysvetľuje podivuhodný obrat v diele Poesie, ktorý je akoby opakom všetkého, čo sa píše v Maldororových spevoch. Keď sa to pojme ako irónia, ako citáty učiteľov, dáva to zmysel. Škoda, že je to len úvod k niečomu, čo už autor nestihol napísať.
Ako málo stačí, aby sa dielo vytratilo z ľudskej pamäti. Jedna-dve generácie ignorantov, ktorí nevydajú knihu, a je po ňom. Preto chválim české vydavateľstvo za tento záslužný čin, aj v dobách internetu je potrebné pripomínať knižne to, čo za to stojí, inak by sotva nejaký tínedžer zadal do vyhľadávača slovné spojenie Maldororove spevy. A to by bola škoda.
„Sbohem, starče, a vzpomeň si na mne, jestlis mě četl. A ty, mladíku, si nezoufej: neboť upír je tvůj přítel, přestože tvé mínění je opačné. Připočteš-li zákožku acarus sarcoptes, která způsobuje svrab, budeš mít přátele dva.“ (str. 35)
„Připlul z jihoamerické La Platy – z jiného světa. De l’autre monde. Rozvrátil evropskou představu o literatuře a zmizel.“ (Solařík, str. 305)
Všetky citácie pochádzajú z:
Lautréamont, Comte de. Maldororove spevy – Poesie – Dopisy. 2 dopl. a upr. vyd. Praha : Academia, 2013. 310 s. (Europa, sv. 36). ISBN 978-80-200-2204-2.
Zpěvy Maldororovy preložil Prokop Voskovec (1967). Poesie a Dopisy preložil Petr Turek, list Victorovi Hugovi preložil Jan Táborský (oboje 2013).
Záverečný literárny rozbor (doslov) Žerty Isidorovy napísal Bruno Solařík.
