Na túto knihu som sa tešil. Predsa len sme virtuálne spriaznení nejakú tú dekádu. Marek si ide tvrdohlavo to svoje. Píše viazaným veršom (zväčša), zo všetkých začiatočníckych zlozvykov si urobil prednosti (genitívne metafory, inverzie, abstraktné všeobecné vyššie princípy bez ukotvenia v prízemnej realite), no a dodal svoje typické netypické rýmy (napr. genéz-prenes, hašiš-napíš, kadáver-na záver) a svojské metafory (na stromoch kvitnú Judášove mašle, Boh po oblohe hviezdy solí). Je zaujímavé, že sa týchto rysov nestráni ani pri voľnom verši. A ešte niečo. Marek má blízko k Bohu, kresťanská lyrika má preto ďalšieho rýmozvestca.
Karanténa
Na okne mám natiahnutú kožu z Edgara.
Po ulici defilujú zvláštni duchovia.
Na mestskom cintoríne menia profilové fotky
a potratené deti už zase žobrú o zdieľanie.
Divé mačky pradú o tom,
že kedysi sa umieralo kvalitnejšie
a na odpadky sa nečakalo v radoch.
Dni bývali dlhšie.
Anjeli boli dochvíľnejší
a nepýtali zákaznícke karty.
A vôbec...
Na peklo sa dalo spoľahnúť
a nepracovalo home office,
či v skrátenom režime.
Kuriéri jazdili len pre radosť.
V obchodoch sa neplatilo krvou
a deti sa nerodili mimo okresu.
Musím uznať, že tie mačky mali pravdu.
Dojem svoje lieky,
vezmem rúško
a pôjdem vyvenčiť svojho draka.
Marek má niečo, čo dnes vlastní minimum básnikov. Je originálne svoj. Jeho poéziu rozoznám na míle a keby som mal ukázať prstom na podobného tvorcu, bezradne by som otŕčal ruku do prázdna. Vyžíva sa v obrazoch z Biblie, neváha nazrieť tu k Moslimom, tam do Antiky. Aj preto je jeho poézia maskovaná za dávnovekú zvodnú pannu. Ešte aj básne, ktoré odrážajú súčasnosť (fejsbuk, karanténa) znejú, akoby ich spievali okcitánski trubadúri a nie účastníci protestov maskovaní za turistov. Čo je úžasné, Marek nikdy nenadáva. Krásno je vrcholná méta, nedostižná múza, pre jej dotyk obetuje všetko. A to je mi nesmierne blízke.
Straty
V záhrade už derie úsvit nohy po tráve,
a ty si ako opar z ópiových fíg.
Myšlienky sú ťažké. Rána krvavé.
Pod viečka ukladá nám rosu včelárik.
Čas sa vzpína ako obrátená podkova.
A sú dni tvrdé sochy z nefritu.
Noc je skamenená žena Lótova
a Lót má dušu smútkom prepitú.
Ako to už býva, formálna stránka slovenských kníh nie je bezchybná. Škoda, že si nikto z edičnej a zodpovedne redaktorskej pozície nevšimol, že básne Žihadlo a Sorbetto sú prakticky totožné, len inak nazvané. Kniha je inak parádna. Kvalitný papier, nechýbajú vydavateľské údaje a aj niečo, čo vydavateľstvo Pars Artem rado obchádzalo – obsah. Hodí sa, pretože básní je tu ako maku. Nanešťastie sú na seba nalepené ako bezrúškovci na proteste, nič ich neoddeľuje a súkajú sa jedna za druhou, cez strany, bez ohľadu na strofy, plynulosť čítania... Neviem, prečo bola zvolená táto forma, nechce si domýšľať, či sa vzhľadom na rozsah chcelo ušetriť na tlači alebo je v tom zámer, ktorý mi uniká. S tým súvisí aj menší dôraz na zoradenie básní. Niektoré básnické obrazy sa opakujú a to často v niekoľkých básňach za sebou. Taká Lótova žena alebo Palach by mohli rozprávať.
Sorbetto
Odliepam si z teba vinetu.
Cez sklo vidím pavučinu žíl.
Naberám si ňadro sorbetu.
Med sa do nás zavčelil.
Boh hrá s diablom človeče.
Figúrky sme Ty a Ja.
Čas sa s nami vyzlečie.
Len dve zastávky sú do raja.
Ilustrácie má na svedomí Mirka Sujová Boleslavská a k prezentovanej poézii pasujú. Goran Lenčo si uzurpoval ako úvodné, tak záverečné slovo. Rozplýva sa, ako inak. Prajem mu to. Navzdory mojim tradičným rýpaniam, sú Impresie príjemnou ukážkou toho, že estetika je hodná priam gargantuovského úsilia. V dnešnej dobe, kedy aj Bukowski vyznieva ako učiteľ mravouky, sú takéto počiny balzamom na, akokoľvek religiózne to znie, dušu.
Všetky ukážky sú z knihy:
SOPKO, Marek. Impresie. Bratislava : Pars Artem, 2021. 113 s. ISBN 978-80-89939-30-5
P. S. Impresie si môžete kúpiť priamo u autora, vydavateľa alebo hoci v Martinuse.
