Antológia textov o tejto pohrome práve vyšla vo vydavateľstve MilaniuM. Milan Richter je asi najvýznamnejší slovenský básnik, ktorý tému holokaustu (a širšie antisemitizmu) spracúva hádam po celý čas jeho aktívnej tvorby. Má na to súkromné dôvody. Je židovského pôvodu, jeho rodičia prežili v tábore smrti a veľká časť ich príbuzenstva tam, žiaľ, zahynula. Narodil sa síce až po vojne, v roku 1948, avšak tento rodinný a vlastne aj celosvetový údel preživších ho odmalička formoval. To som sa dočítal a pri čítaní jeho tvorby nemám dôvod neveriť.
Inak je to jedna z našich najvýznamnejších žijúcich literárnych osobností. Nielen, že má na konte desať básnických zbierok, viacero divadelných hier, mraky prekladov od Rilkeho po Tranströmera, ešte má aj vlastné vydavateľstvo MilaniuM, ktoré po roku 2000 vydalo takmer sto titulov.
Najnovšia antológia jeho básní venovaných najväčšej traume 20. storočia, následkom, ktoré vyústili do generačnej traumy preživších a odolnosti, s ktorou antisemitizmus ani po tejto očividnej tragédii nie a nie zbaliť si kufre a vypadnúť. Na Slovensku sme obzvlášť náchylní opájať sa ľudáckymi, gardistickými, komunistickými a klérofašištickými predstavami. Pretože, ako sa píše v básni, ktorú si o chvíľku prečítate, vždy niekto stál a stojí opodiaľ, modlí sa, heiluje, mlčí, prikyvuje, keď vedú iných na smrť:
Masakra v Bejrúte
Vždy niekto stál a stojí opodiaľ
a prizerá sa, ako vraždia.
Židia, keď Rimania viedli na popravu
Ježiša z Nazaretu. Toledskí mešťania, keď inkvizícia
upaľovala bosorky.
Texaskí šerifovia, keď farmári
lynčovali černochov.
Seredskí katolíci, keď gardisti
odvádzali židov a cigánov do transportu.
Pražskí udavači, keď gestapo odvážalo
tých, čo „schvaľovali“ atentát.
Izraelskí vojaci, keď kresťanskí falangisti
vraždili palestínskych utečencov v Bejrúte.
Vždy niekto stál a stojí opodiaľ,
modlí sa, heiluje, mlčí, prikyvuje,
keď vedú iných na smrť,
keď odvádzajú iných zo života.
Vždy poteší ho, že sa zbavil tých,
čo zbavili ho pokoja a sebaúcty.
Svedomie máva široké a ľahké,
kým stojí na rohu, kým za mocnými chodí.
No zavše naňho v noci zaľahne,
keď mŕtvi zastanú si opodiaľ
a prizerajú sa, ako sa mu vodí.
/Korene vo vzduchu, 1992/
Celkovo knižka núka šesťdesiatsedem básní zo zbierok Bezpečné miesto (1987), Korene vo vzduchu (1992), Spoza zamatových opôn (1997), Anjel s čiernym perím (2000), Vo mne zbúraný chrám (2002), Tajomstvá dokorán (2008), Storočie, kruté stoočie (2019) a z rukopisu knihy Barbarský čas, ktorá vyšla v marci 2024. Básne vybrala, zostavila a doslov napísala Monika Adamická. Predslov napísala Jana Štroblová, ilustrácie sú dielom Kataríny Zemkovej, no a obálku a grafické spracovanie zabezpečila Jana Nemcová. Kniha vyšla v edícii Pamätaj a jej vydanie podporil Fond na podporu umenia. Toto nie je prvá antológia venovaná týmto ťaživým témam, už spomínaná knižka Vo mne zbúraný chrám je prvou takouto lastovičkou a viaceré z básní sú súčasťou rozsiahlej antológie Tajomstvá dokorán. Inak, použitý papier je „árijsky“ snehobiely, čierne sadze písmen sa na ňom kontrastne vynímajú.
Ja-kvark odprevádza starých rodičov
Terezín, Brezinka október 1944
Som dnes päť rokov starší než dedo Emil
vo chvíli, keď ho moja mama objíme
pri postĺkaných doskách, po ktorých má
aj s babičkou Amáliou vojsť do surovej tmy
vagóna pre dobytok. Čo ešte stihli dcére
povedať? „Eriko, my se tam už nějak o sebe
postaráme, všude se najdou dobří lidé...“
Čo vedeli, čo tušili?
Chvíľa taká ťažká,
že zakrivuje časopriestor a dovoľuje mi
byť niekoľko rokov pred vlastným narodením,
byť osudovo pri tom.
Dívam sa na nich
spoza maminých očí a zároveň som s nimi,
pritajený v jej pritajenom vzlyku vidím,
ako si vo vagóne my traja sadáme na obité kufre,
ktoré im dcéra zohnala v šlojske, hladkám ich
starecké ruky a zužujúcim sa priestorom
života, kým stráže nezabuchnú zvonka
dvere vozňa, stihnem sa ešte vrátiť
do čiernych bezodných očí dievčiny.
Som
nepatrný kvark, s jeho neurčitosťou treba
rátať, nik nevie, kde sa kedy nachádzam.
Zato Emil s Amáliou... Transport Ep,
Anzahl der Deportierten: 1600 opustil
Terezín 9. X. 1944: dátum za ich menami
na stene Pinkasovej synagógy v Prahe. Alebo
odišli 6. októbra a vlak zastal až o tri dni
na osvienčimskej rampe?
Dva nepatrné kvarky
v mase atómov, kde čas a miesto prežitia
vôbec nezávisia od ich vôle?
Tu, v Brezinke, vládne mechanika smrti,
nie tá kvantová, ktorá by aspoň pozorovateľovi
dala istú nádej. Tu pozorovateľ vidí
ukazovák doktora Mengeleho:
... a na popol sa obrátiš.
Vidí,
ako ich nákladné auto odváža k sprchám.
Vidí dvoch starých nahých ľudí,
Adama a Evu pred bránou Posledného súdu.
Ale čo držia v dlaniach - mŕtvu dušu,
alebo holubicu s ratolesťou,
alebo biele mydlo -
to cez dym a slzy ja bezmocný pozorovateľ
už nevidím.
Nič po nich nezostalo, veru nič.
Iba mená Emil a Amálie:
dedo a babička, mladší než ich vnuk.
/Storočie, kruté stoočie : Príbehy zo súkromných dejín 20. storočia, 2019/
Prezentované básne nenechajú na citlivom čitateľovi nitku suchú a aj tí odolnejší by sa mohli aspoň na chvíľku zaraziť. Ľudská nenávisť voči vlastnému druhu je nekonečná. V podstate by som túto knihu odporučil aj politickým šťukám, hoci mi je jasné, že Don Quijote skôr premôže veterné mlyny, ako keby sa v prázdnej schránke zjavili pochyby, o výčitkách nevraviac. Nechcem sa púšťať do rozboru jednotlivých básní, dôležité je, ako na mňa pôsobia. A veru im to ide. Je jedno, či čítam tie naratívne alebo symbolické. Rovnako silné sú tie opisujúce vlastné skúsenosti, ako aj také, ktoré fabulujú „pocity“ netvorov typu Hitlera, Stalina (Rusi majú bohaté dejiny nenávisti k Židom, napokon, aj moderný antisemitizmus vznikol u nich, kto by nepoznal najväčší ruský podvrh dejín nazvaný Protokoly sionských mudrcov?), Goebbelsa, Heydricha a iných, ich príbuzných nevynímajúc.
Veci okolo mňa
mi pripomínajú, že patrím
väčšmi smrti než životu.
Fotografie, ktoré prikryla hlina
alebo požrel plameň pecí.
Stoličky s dotrhaným výpletom,
akoby na nich roky sedávala
tá trpezlivá s ľadovým zadkom.
A knihy, ktorých príbeh
si ktosi zobral do transportu
– ostali iba škrupiny písmen.
Veci okolo mňa sa pýtajú,
ako si umieral, kam ste, nič nevraviac,
odišli od nás bez stôp k svojim...
Na tento rozhovor nie som ešte
pripravený. Trocha sa bojím
počúvať. A nepočúvať – ešte viac.
.......................................................
/Vo mne zbúraný chrám, 2002/
Nájdete tu básne v próze (Lojza a medza rozdelená so susedom), útvary, ktoré klamú telom a stavajú do kontrastu ľudskú nevšímavosť a odporný oportunizmus bez škrupúľ s až výsmešným kontextom (Popierač holokaustu požiadal u mňa o azyl). Viacero básní má v knihe aj svoj cudzojazyčný preklad, najčastejšie anglický, ale nájdu sa aj nemecké alebo maďarské. Nakoľko sa zo Slovenska vypravilo obludné množstvo transportov, je podľa mňa dobré, že v súčasnosti vyvážame aj takéto memento. Už iba sebareflexia by sa nám zišla.
Nie je to ľahké čítanie. Ale máme 14. marec, vojnu za humnami a naša ľudácka vierolomná krv opäť pulzuje túžbou po agresorovi. Nacisti denacifikujú, cenzori kvíkajú, že ich cenzurujú, nuž čítajme našich naozajstných básnikov a nie fejky z wishu. Milan Richter nemá v tejto téme konkurenciu.
Všetky ukážky básní sú prevzaté z knihy:
RICHTER, Milan. Na nádvorí smrti. Dunajská Lužná : MilaniuM, 2023. 141 s. Pamätaj. ISBN 978-80-89178-80-3
