Oscar Wilde - Beda! a Sonet Slobode

Chveje sa vášeň, moja duša v strunách

Zmení sa v lutnu, vánky hrajú na nej,

Zato som múdrosti sa všetkej dávnej

Vzdal spolu s prísnou kontrolou? Tuná

Môj život, dumám, dvojmo písmom čmára,

Mladosťou naškriabaná vakácia,

Virelai, piesne na dúčeli zvíja,

Hoc’ ujdú, mystérium celku zmaria.

Kde sú tie časy, keď som k Bohu kráčal?

K slnečným výškam, v nesúzvučnom bytí

Som jeden čistý akord nepostrácal.

Je ten čas mŕtvy? S prútom začas

Sotva sa dotknem medu romantiky –

Dedičstvo duše stratiť musím v žití?

To drift with every passion till my soul
Is a stringed lute on which all winds can play,
Is it for this that I have given away
Mine ancient wisdom, and austere control?
Methinks my life is a twice-written scroll
Scrawled over on some boyish holiday
With idle songs for pipe and virelay,
Which do but mar the secret of the whole.
Surely there was a time I might have trod
The sunlit heights, and from life’s dissonance
Struck one clear chord to reach the ears of God:
Is that time dead? lo! with a little rod
I did but touch the honey of romance—
And must I lose a soul’s inheritance?

Neľúbim tvojich prázdnookých šracov,

Čo vidia iba vlastný biedny smútok,

Nič nepoznajú, nič im nie je ľúto –

No tvoje Demokracie mi s plačom,

Tie Anarchie, Teror, jeho vláda,

Sťa v mori moju divú túžbu tratia,

Slobodu – ! Mojim besom ako brata

Venujú. Iba preto plač tvoj hľadám.

Poteší moju taktnú dušu, inak

Vladári bičom, zradnou kanonádou

Panenské práva ľudu odoberú.

Ostanem nepohnutý. Veru, veru,

Tí svätí hynú za tou barikádou,

Boh vie, že s nimi aspoň v niečom splývam.

Not that I love thy children, whose dull eyes
See nothing save their own unlovely woe,
Whose minds know nothing, nothing care to know,—
But that the roar of thy Democracies,
Thy reigns of Terror, thy great Anarchies,
Mirror my wildest passions like the sea
And give my rage a brother—!  Liberty!
For this sake only do thy dissonant cries
Delight my discreet soul, else might all kings
By bloody knout or treacherous cannonades
Rob nations of their rights inviolate
And I remain unmoved—and yet, and yet,
These Christs that die upon the barricades,
God knows it I am with them, in some things.