Na (takmer) záver mojich textíkov o stredovekých strofách spomeniem dve. Francúzsky le lai a nemecký Kanzone.
LE LAI (česky lejch)
V 12. storočí vznikla vo Francúzsku kratšia epická skladba na motívy dvorských románov zvaná le lai. Postupne sa vyvíjala a stretávame sa s ňou až do 15. storočia. Pokiaľ ju chcete napísať, musíte si vyhľadať nejaký príklad a inšpirovať sa podľa neho. Le Lai nemá ujasnenú formu. Mala rôzny počet strof rôznej dĺžky, rýmovali sa len dva rýmy, pričom jeden prevažoval a len prvá a posledná strofa bývali rovnaké, čo sa týka rozloženia rýmov. Príklad prikladám v odkaze na konci článku.
KANZONE
V Taliansku to bol typ spievanej balady (canzone), nás však zaujíma Nemecko. Od 12. storočia si tam tento typ strofy rozvíjali Minnesängeri. Títo potulní „bardi“, resp. „trubadúri“ si už v počiatkoch rozvinuli pravidelné veršovacie návyky. Pôvodne sa minnesang skladal zo strof v rýmovej schéme ababcxc. Neskôr sa rozvinul do viacerých podôb, jedna napríklad atakovala podobu sonetu (abcd abcd eefgfg).
HAIKU
Na záver ešte prilepím jednu exotiku, ktorá má v súčasnosti status absolútneho hitu – japonské haiku. Ako som už písal v prvej časti textov o strofách, Japonské haiku sa postupne vyvinulo z renku, reálne sa prejavilo až v 17. storočí ako hokku a svoje súčasné pomenovanie má až od 19. storočia. Na to, že by sa z neho malo vydedukovať ročné obdobie a že by sa v ňom nemali vyskytovať básnické ozdoby, sa rovno vykašlite. Európania sa predbiehajú v tom, ako doň napchať čo najviac mnohovýznamových obrazov. Podstatné je jediné. Ide o vyjadrenie myšlienky v nerýmovanom trojverší, ktoré má 17 slabík v tvare 5-7-5.
Príklad:
Prší, kým sedím
doma za počítačom
a som tu bez vás.
S haiku ma zoznámila učiteľka angličtiny na výške. Obľubovala túto formu v rámci kreatívneho písania. Nijak zvlášť som mu neprepadol, ale to neznamená, že sa mu máte vyhýbať. Smelo si ho vyskúšajte. Ide to samo.
