V prvej časti o strofách som neprezieravo vyhlásil čosi o tom, že z Británie toho moc pôvodného nemáme. Ono, aj Tolkien si vymyslel Stredozem najmä preto, aby dodal domovine nejakú použiteľnú mytologickú základňu. Keby ste čítali dejiny Keltov, Germánov a Vikingov aj zo serióznej vedeckej literatúry a nie z internetu, rýchlo by ste prišli na to, že o pôvodných dielach z predkresťanskej éry vieme asi toľko, koľko vie včela o štatistikách konzumácie medoviny v nepárnych dňoch párnych mesiacov za polárnym kruhom. Ešte aj tie romantické druidské obrady na megalitických miestach, ktoré nemajú s Keltmi ale že nič spoločné, si vymysleli umelci kdesi v 19. storočí a ahaho, koľko prírodných mágov z toho dnes ryžuje!
Ale k veci.
V Anglicku a priľahlých krajoch sa zrodili minimálne dve úplne osobité formy viazaného verša. Prvou bol:
BLANKVERS
Ide o päťstopý jambický verš, ktorý sa, „čudujsasvete“, nerýmuje. Končí obvykle prízvučnou slabikou, a teda mužským rýmom (využijete napríklad jednoslabičné plnovýznamové slová). V absolútnej jambickej verzii by sme mali prísne dodržať počet slabík – desať. Podľa všetkého ho z nudy vytvoril Henry Howard, gróf zo Surrey v polovici 16. storočia. Nakoľko sa najľahšie tvorí v angličtine, ktorá má na mraky jednoslabičných slov s mnohovýznamovými výkladmi, nájdete ho v diele Williama Shakespeara, celý Stratený Raj od Miltona je písaný práve touto formou. Uvedomujem si, že to nie je úplne strofa, ale tak, aspoň už o blankverse aspoň čosi viete.
Príklad:
PRESTANEM V TEN DEŇ PÍSAŤ POÉMY?
Prestanem v ten deň písať poémy?
Neverím! Ani som len nezačal
tesať ich spoza šedej kôry, snáď
aj hlave uľaví sa v spleti dier,
čo sprístupňujú obeť lyrike,
na úkor deja, natruc mojim snom,
nech nebo zjasnie pod náporom slov
polnočných filmov bez mozgových vĺn,
môj je spln aspoň na papieri dnes,
tvoj bude zajtra, až to budeš, snáď,
prednášať nad náhrobným kameňom,
titulok? Moje meno, epitaf...
Prestanem v spánku písať poémy
pre tvoje prázdne bdelé noci. Raz!
P.S. V Taliansku existoval podobný päťstopý jambický verš – endekasylab, ten sa ale rýmoval a končil zväčša ženským rýmom (neprízvučnou slabikou).
Úplne autonómnou strofou made in Great Britain je:
LIMERICK
O limerickoch som písal na svoj blog, zhrniem aspoň to podstatné. Nemyslite si, že poézia musí byť zásadne formálne a obsahovo upätá. Ak nepoznáte limerick, tak pokojne nadviažte novú známosť. Jedná sa o báseň o jednej strofe a piatich veršoch. Dohady, či sa masovo rozšíril v piatok alebo v stredu, na jar, či na jeseň niekedy okolo 18. alebo 19. storočia, prenechajme vedcom. Pre mňa je podstatné, že ide o skrz-naskrz zábavnú básničku. Hoci sa jej mnohí snažili dať kodifikovanú podobu, neuspeli. To skôr naďabíte na Yettiho alebo čestného politika, než by sa Vám podarilo zošnurovať humor a nonsens.
Jediné, čo platí, je, že verše majú rýmovú schému aabba a tretí so štvrtým veršom bývajú kratšie. Metrum však ani zďaleka nepovažujte za dané. V každom jazyku sa využíva to, čo je mu prirodzené (a jamb to v Slovenčine nebude). Z mnohých pokusov o odvodenie „etalónu“ pre limerick možno spomenúť napríklad tieto obsahové zvyklosti (ktoré ale nemusia nastať):
1. Prvý verš predstavuje nejakú osobu, často aj rovno odniekiaľ.
2. Druhý verš ju uvádza do situácie, ktorú následne rozvíjajú dva kratšie verše (často aj so šokujúcou pointou).
3. Posledný verš buď zopakuje význam prvého verša (spravidla s absolútnym rýmom) alebo tiež dokoná prekvapivú, smiešnu, prípadne nezmyselnú pointu.
4. Niektorí teoretici trvajú na tom, že limerick musí byť obscénny.
5. Limerick si môžete otočiť, prekrútiť, pripájať ho k ďalším rovesníkom (aby si mohli odpovedať, nadväzovať na seba a pod.), skrátka, robte si, čo chcete.
Za to, že sa táto forma „uletenej“ básne rozšírila do sveta, vďačíme Edwardovi Learovi (1812-1888). Tento Londýnčan chatrného zdravia v roku 1846 pustil do éteru svoju „Knihu nezmyslov“ (A Book of Nonsense), v ktorej uviedol 112 limerickov. Pokiaľ si ich chcete prečítať, sú dávno za hranicou duševného vlastníctva a voľne dostupné ich nájdete napríklad vďaka projektu Gutenberg.
Limerick je veľmi vhodná forma na hodiny kreatívneho písania. Môže slúžiť ako zábavná hra pre deti, dovoľuje aj zachmúreným dospelákom zavrhnúť racionalitu a napísať niečo bezobsažné, čudné, vtipné alebo pochabé. Aby ste mali predstavu, ako veľmi sa sa dá s touto formou vyhrať, dovolím si odcitovať matematický limerick z anglickej verzie Wikipédie od Leigha Mercera:
12+144+20+3x√4 + (5x11)=9x9+0
7
A dozen, a gross, and a score
Plus three times the square root of four
Divided by seven
Plus five times eleven
Is nine squared and not a bit more.
Ozaj, írske mesto Limerick sa k tomuto veršovaniu hrdo hlási, dokonca sa tam konali aj majstrovstvá sveta v limericku. Tak si to skúste, nič za to nedáte.
Príklad:
ERICK S PREDPONOU LIM-
Poznám pani, ktorá z fotky
dedukuje, či som krotký.
A si? Asi.
Moje vlasy
zakryli jej výhľad z fotky.
