Teória viazaného verša pre laikov - Strofy

Písmo: A- | A+

Načínam novú sériu textov o ustálených formách strof v rámci viazaného verša. Na úvod si dovolím historické okienko, tak buďte zhovievaví, ďakujem. Strofy, ktoré tu iba spomeniem, následne opíšem v samostatných textíkoch.

Pred naším letopočtom vznikali písané texty takmer vždy rýmované. Už v prvých starovekých civilizáciách sa veselo básnilo. Eposy, bájky, ódy, hymny, dityramby, elégie, epitafy, epigramy, skrátka, tento zvyk sa preniesol aj do stredoveku a feudálnych čias. A tam niekde začali vznikať strofy, ktoré sú dodnes živé. Vezmem to podľa proveniencie. Ale najprv spomeniem jednu starovekú formu básne, ktorá sa udržala dodnes. Akrostich (a jeho verzie mezostich, telestich a akroteleuton) obsahuje v sebe skryté slovo vyskladané z prvých písmen veršov (vo variantách aj z iných polôh).

FRANCÚZSKO
Krajina labužníkov nám ukuchtila nielen žaby a slimáky, ale aj viacero poetických strôf, bez ktorých si poéziu osobne ani neviem predstaviť.

Okcitánski trubadúri nám dali albu a provensálski pre zmenu sestínu, čo je jedna z najťažších klasických foriem vôbec.

V štrnástom a pätnástom storočí mali Francúzi ustálené tri veršové formy:

virelai
balada
rondo/rondel
 

Všetky sa spievali, nuž logicky využívali opakovanie niektorých veršov (až na virelai), v podstate šlo o refrény. Na konci 15. storočia sa odčlenili od spevákov a stali sa výhradne literárnymi formami. A ďalej sa vyvíjali. Príkladom je bergerette, virelai o jedinej strofe.

TALIANSKO

Mekka klasických foriem. Hovorí vám niečo meno Giacomo da Lentini? Nie? Nič si z toho nerobte, tiež som si ho musel vygúgliť. V 13. storočí sa mu pripísal azda najuznávanejší poetický útvar - sonet. V 14. storočí sa ustálil do veľmi presnej štrnásťveršovej podoby, rozšíril sa po Európe a nevyhol sa ani kolóniám. Našťastie! Aspoň mohol v 19. storočí Slovinec France Prešeren vytvoriť takzvaný sonetový veniec, čo je azda najťažšia tradičná forma básnického vyjadrenia, akú poznám.

V 13. storočí sa v Taliansku ustálila aj osemveršová stanca. Medzi ďalšie talianske formy verša patrí madrigal, balata, rispet, nóna, tercína a ritornel.

VEĽKÁ BRITÁNIA

Angličania zväčša upravovali klasické formy iných, a preto máme napr. anglický sonet, Spencerovu stancu a pod. Jednu pôvodnú formu však predsa len svetu dali. V 18. storočí vniesli do vážnej poézie vtipný a miestami až vulgárny limerick (pôvod má v Írsku).

NEMECKO

Tiež najmä preberalo formy. Nie, že by nemali minnesengrov, do ustálenej podoby však ich piesne neprenikli.

MIMOEURÓPSKE FORMY

Necítim sa povolaný vyjadrovať sa k týmto typom strôf. Spomeniem len dve, ktoré sa tešili alebo tešia tuzemskej priazni.

Z orientu sa do Európy dostal aj gazel. Ľúbostná báseň s ťažko rýmovanou formou využívajúca absolútny rým.

Japonské haiku sa postupne vyvinulo z renku, reálne sa prejavilo až v 17. storočí ako hokku a svoje súčasné pomenovanie má až od 19. storočia.

Nuž, je o čom písať.

Skryť Zatvoriť reklamu