William Wordsworth – Putujúci starec

Preložil som krátku báseň z Lyrických balád.

Písmo: A^- | A⁺

Je zaujímavé, že jedna z najvýznamnejších britských romantických básnických zbierok – Lyrické balady – od dua Wordsworth a Coleridge, nebola prakticky vôbec preložená do slovenčiny. Pokiaľ si dobre spomínam, z celej knihy boli u nás preložené iba dve Coleridgeove básne (Slávik a Pieseň starého námorníka). Pokúsim sa tento nedostatok postupne napraviť. Báseň Putujúci starec (Old Man Travelling) napísal William Wordsworth na prelome rokov 1796 a 1797. Šlo o text, ktorý sa v roku 1800 zjavil ako súčasť inej, oveľa rozsiahlejšej, básne – Starý cumberlandský žobrák. Kým Putujúci starec vyšiel v pôvodnom vydaní Lyrických balád (1798), druhá báseň sa dostala až do druhého zväzku Lyrických balád vydaných v roku 1800. V tom istom vydaní však v prvom zväzku stála aj samostatne ako Živočíšny pokoj a rozklad, náčrt. To bol pôvodne jej podnázov. V druhom vydaní došlo k zmene niektorých veršov, priama reč sa zmenila na nepriamu. V roku 1812 bola báseň zredukovaná na štrnásť veršov, a teda bola publikovaná bez posledných šiestich veršov. Reflektovala tak vývoj Wordsworthovho pohľadu na francúzsko-anglický konflikt. V čase písania básne bol k vojne kritický, pôsobil až nepatrioticky, akoby na strane Francúzov. Postupne sa však prikláňal na stranu Angličanov, a tak vyznenie kritickej básne zmenil.

Formálne šlo o sonetový typ básne v dvoch častiach spojených do jednej strofy písanej blankversom.

PUTUJÚCI STAREC	OLD MAN TRAVELLING
Živočíšny pokoj a rozklad, náčrt	Animal tranquillity and decay, a scetch
Vtáčatá v kriakoch pri ceste ďobú, oňho nedbajúc. Putuje ďalej s jedným výrazom; je v jeho tvári, tiež v stupaji v kráčaní, v každej končatine a v pohľade i prehnutej postave, muž, bolesť ním nehne, just hýbe sa, s myšlienkou — v necitlivej pokore kľudne sa usadiť: je jedným z tých, koho úsilie je zabudnuté, komu ten mierny pokoj dodala pridlhá trpezlivosť, tú už viac nepotrebuje. Kráča z podstaty k mieru tak skvelému, že mladík mu závidí to, čo starec necíti. - Spýtal som sa ho, kam smeruje a aký je jeho cieľ, on odvetil: „Pane! Ja ešte prejdem veľa míľ k stretnutiu so synom, je námorník, z bitky ho do Falmouthu priviezli a zomiera tam v miestnom špitáli.“	The little hedge-row birds, That peck along the road, regard him not. He travels on, and in his face, his step, His gait, is one expression; every limb, His look and bending figure, all bespeak A man who does not move with pain, but moves With thought—He is insensibly subdued To settled quiet: he is one by whom All effort seems forgotten, one to whom Long patience has such mild composure given, That patience now doth seem a thing, of which He hath no need. He is by nature led To peace so perfect, that the young behold With envy, what the old man hardly feels. —I asked him whither he was bound, and what The object of his journey; he replied ‚Sir! I am going many miles to take A last leave of my son, a mariner, Who from a sea-fight has been brought to Falmouth, And there is dying in an hospital.‘

PUTUJÚCI STAREC

OLD MAN TRAVELLING

Živočíšny pokoj a rozklad, náčrt

Animal tranquillity and decay, a scetch

Vtáčatá v kriakoch

pri ceste ďobú, oňho nedbajúc.

Putuje ďalej s jedným výrazom;

je v jeho tvári, tiež v stupaji

v kráčaní, v každej končatine a

v pohľade i prehnutej postave,

muž, bolesť ním nehne, just hýbe sa,

s myšlienkou — v necitlivej pokore

kľudne sa usadiť: je jedným z tých,

koho úsilie je zabudnuté,

komu ten mierny pokoj dodala

pridlhá trpezlivosť, tú už viac

nepotrebuje. Kráča z podstaty

k mieru tak skvelému, že mladík mu

závidí to, čo starec necíti.

- Spýtal som sa ho, kam smeruje a

aký je jeho cieľ, on odvetil:

„Pane! Ja ešte prejdem veľa míľ

k stretnutiu so synom, je námorník,

z bitky ho do Falmouthu priviezli

a zomiera tam v miestnom špitáli.“

The little hedge-row birds,
That peck along the road, regard him not.
He travels on, and in his face, his step,
His gait, is one expression; every limb,
His look and bending figure, all bespeak
A man who does not move with pain, but moves
With thought—He is insensibly subdued
To settled quiet: he is one by whom
All effort seems forgotten, one to whom
Long patience has such mild composure given,
That patience now doth seem a thing, of which
He hath no need. He is by nature led
To peace so perfect, that the young behold
With envy, what the old man hardly feels.
—I asked him whither he was bound, and what
The object of his journey; he replied
‚Sir! I am going many miles to take
A last leave of my son, a mariner,
Who from a sea-fight has been brought to Falmouth,
And there is dying in an hospital.‘