Evil je jedna z najlepších bluesových peciek, ktorá sa neskôr stala brutálnym hard rockovým štandardom. V origináli je to parádne ťažké harmonikové blues:
Hrali ju zástupy známych interpretov, od Garyho Moorea cez Canned Heat, Derek and the Dominoes (áno, je to Eric Clapton), Koko Taylor až po Stevea Millera. Dokonca má svoje heslo vo Wikipédii.Avšak dve verzie čnejú nad všetkými, ako Mount Everest nad európskymi končiarikmi.
Keď sa Marshall Chess rozhodol, že svoje staré bluesové kone po vzore britských bielych bluesmanov zapriahne do psychedelických creamovských vízií, neboli z toho práve nadšené, avšak, vidina peňazí má na umelcov nevídaný efekt. Chester Burnett alias Howlin' Wolf svoje znechutenie napísal aj na obal platne The Howlin' Wolf Album z roku 1969, čo predajom veľmi nepomohlo, ale zato dal svetu zachripenú a skvákadlovanú verziu zla, ktoré opustilo vody blues a vyplávalo kamsi k hard rocku:
Avšak, existuje aj jedna rovnako dobrá (ak nie lepšia) verzia od americkej superskupiny Cactus. Rytmika Carmine Appice (bicie) a Tim Bogert (basa) bola na prelome 60. a 70. rokov považovaná za jednu z najlepších v rockovom svete, však stála pri zrode hard rocku v skupine Vanilla Fudge. A dokonca ju chcel zamestnať samotný Jeff Beck (aj sa mu to podarilo, skupina Beck, Bogert & Appice vydala nielen príjemnú štúdiovku, ale najmä neskutočný živák Live in Japan). Ale späť ku Cactus. Skupina vydala štyri albumy a na treťom, Restriction (1971), sa nachádza táto hard rocková paráda:
Namiesto záveru si neodpustím bubenícku poznámku. Appice inšpiroval Bonhama a tu je jasne počuť, prečo. Zlo vôbec nemusí byť zlé.
