Bola skorá jar.
Chcela sa prejsť starým mestom a popri modrej rieke. Kto by si pomyslel, že sa dá modrá definovať zelenošedo. Chcela si dať zmrzlinu. Ešte raz. Naposledy. Sibyla. Pokýval som hlavou. Ako vždy. Že sa dohodneme.
Veď to poznáte. Mladosť sa vyznačuje neustálym pocitom zaneprázdnenosti. Hlavne, ak vlastne nič nemáte na robote. Škola, brigáda, láska (toto je snáď jediný dôvod, ktorý sa dá akceptovať) a iné, rovnako „dôležité“ záležitosti.
O týždeň neskôr.
Prasknutie vredu nepočul nikto. Hoci jedna osoba to určite minimálne pocítila. V noci. Občas sa aj telefóny nezdajú zbytočné. Udalosti nabrali obvyklý rýchly spád. Nemocnica, trvalé uloženie do, ako sa to vlastne nazýva? Záložňa nevyzdvihnutých. Nakrátko.
Posun v čase o nejaký ten rok-dva.
Predčasne narodené dve dcéry. Asi sa nemohli dočkať. Radosť a očakávania sú vzájomné. Rastú neskutočne rýchlo. A tá mladšia sa nápadne podobá, veď viete na koho.
Je skorá jar a ja sa teším na to, až pôjdeme s deťmi na zmrzlinu. K Dunaju.
