Dueto na pobreží
On:
Neskryješ sa, pani moja,
za slnko či za mesiac.
Neutečieš vlnám túžob,
v príboji je stále viac
tých, čo hýbu, pani moja,
srdcom tvojím, nemaj strach.
Na hladine zrkadlí sa
osud skrytý vo hviezdach.
Ona:
Neskrývam sa, neutekám,
neprepadám obavám.
Nevidíte, milý pane,
naháňate sa tu sám.
Za preludom, vlnobitím
citov, ktoré neskrývam.
Aby ste sa netopili,
už vám ruku podávam.
Spolu:
Ona beží po pobreží,
on sa vrhá do hlbín.
On:
„Pani moja, ku vám bežím,
naše túžby naplním.“
Ona:
„Zázrak bude, milý pane,
keď Vás more vyplaví,
pochopíte, morská víla
stúpne Vám až do hlavy.“
On:
Aj na konci, pani moja,
nášho sveta nájdem Ťa.
Neodolá Trenčín, Trója
ani brány podsvetia.
Ona:
Je to vážne, milý pane,
Vaše slová plamenné
pohlcujú vcelku zdarne
každé moje znamenie,
ktoré ku Vám ako maják
v búrke vášní vysielam,
až mám pocit, milý pane,
že aj táto reč je klam.
Spolu:
Ona beží po pobreží,
on sa vrhá do hlbín.
On:
Nesklamem Ťa, pani moja,
ku Tebe sa pripojím
v mäkkom piesku, čo nás vsiakne
silou víru, do seba
viac nám veru, pani moja,
viac nám veru netreba.
Ona:
Až to bude, dajte vedieť,
keď horúčka pominie,
lichotí mi Vaša priazeň,
už v tom nie som nevinne.
Spolu:
Na pobreží rozochvení
vedľa seba stojíme,
naša láska na útesoch
ozvenou sa rozvinie.
Počujete, už nám hrajú
pieseň, ktorú spoločne
prežijeme bok po boku
tak sa teda namočme...
