Písmo:
A-
|
A+
More (II.)
Keď more hlasmi utopených spáčov
sníva sypké slová o suchu,
pod hladinou dusí predtuchu,
v príboji vášeň utápa sa, načo...
Kajať sa z lásky obmývanej smútkom,
ktorá sa s tvárou rybacou
vnára do vodných matracov,
čo vlnobitie zahriakujú prudko.
Z podmorských sopiek vyvierajú z puklín
stratené city ohryzené spormi,
ktoré na seba v čiernej hĺbke lačno zrúkli:
„Na hladné brehy prosté pohladení
skrz vraky lodí, zhnité provy, kormy,
mierime!“ Nôtiac piesne, rozladení.
