Prelud
Či uzrú svoju matku ranné zore?
Či tuší mesiac ako kvitne deň,
tam, kde sa naraz z dolu stalo hore?
Čím viac sa stráca tulák ako ten,
čo nikdy nenachádza súce slová,
tým menej dobru planie pochodeň.
Nuž, zlo si nevyberá, zas a znova
zatemní lúče slnka, hviezdny svit.
Však tiene nejeden si zamiloval.
Kým dobrí ľudia zmier chcú obnoviť,
modlitba darebákom osoh koná
a hynú Jeho menom, sú si kvit.
Tie príkre časy spája zas len ona,
len prelud, ktorý hmlisto stíska spúšť.
Neuzrie spásu, pokým nedokoná.
Či uzrie prízrak? Matka, odpusť, pusť!
Kliknite na obrázok a zväčší sa.
P.S. K tercíne by som dodal iba toľko, že má zaujímavý reťazový rým (aba-bcb-cdc...yzy-z) a končí jedným veršom na záver, ktorý by to mal celé dajako posunúť do finále. Desaťslabičné striedanie jedenásťslabičného verša som okukal u Svetozára Hurbana-Vajanského, čo isto nebolo pekné, priam naopak, mrzké, v dnešných časoch, ktoré už aj modernu prekonali postom a post kompostom.
