Okolo potoka

Opäť je tu jarný cyklus, starý, ale jarý. Zo žriedla sa valí voda a chladí zazimované koryto, aby precitlo. Je sa na čo dívať. Brezy vystavili na obdiv svoje štíhle tvary ako pripomienku pre brezivé devy. Vŕby, naopak, ukryli v dutinách spotené tajomstvá, bez ktorých by žiadny milenecký vzťah nemal potrebnú miazgu. Takú, aká steká po miznúcich borovicových stromoch v miestach, kde sa brehy strácajú v záplave ihličnatých sĺz. Pichajú. Voňajú. Lepia sa k sebe. V slnečnom svite sa nikto nezamýšľa na tým, prečo vlastne opadali. Tvoria stielku kamennému dnu. Aspoň nie je ako skala, plešaté. V chumáčoch vodných rastlín možno vidieť ryby. A na oblohe lieta rybárik. Je v tom život, ktorý žijem. Ako kaniem zostarnutý novým rokom, som riavou plnou túžob. Lienim sa z pichľavých zážitkov uplynulého obdobia a všímam si to pekné, puky nádejí. Čo tam po chorobných príznakoch a dravcoch kdesi v povetrí. Dnes som nedotknuteľný. Všetko zlé sa vo mne utopí!