Priznám, že reláciu Modré z neba som dnes pozeral prvýkrát. Dostala ma. Najmä prvý príbeh manželov, ktorí vychovávajú (neviem, či som dobre zachytil) desať cudzích detí. Presnejšie – desať teraz už ich detí. Jedno z nich im (aj za ostatné) za odmenu, za výchovu, za lásku, jednoducho za všetko z vďaky vysnívalo dovolenku. Len pre nich dvoch. Len pre rodičov. Pozerajúc ten príspevok, neubránil som sa slzám.
Viem, je to mierne absurdná predstava. Ale napriek absurdite by nás niečo spájalo. Žili by sme pod jednou strechou. Ako by naše spolužitie vyzeralo?
Reagujem na rozhovor Karola Sudora so šéfom občianskeho združenia Pastor Bonus Marekom Nikolovom. Niektoré jeho názory ma až zdvihli zo stoličky. Pre tú bohorovnosť, ktorú cítiť pri ich vyslovovaní. Najmä keď opakovane tvrdil, že v zdravej rodine homosexuál nevyrastie.
Neviete, o čom točím? O včerajšom výprasku „mojej“ Artmedie v portugalskej Brage 0:4. Že či som hráčom Artmedie? Nuž, vraj patrím do základu...
Naozaj zaujímavé verbálne „perly“ zvyknú vychádzať z času na čas z úst slovutného predsedu národniarov. Pán predseda sa tak snaží vzbudiť dojem, že za tými verbálnymi jeho prejavmi stojí neutíchajúca starosť o budúcnosť nášho Slovenska. Ale výsledok býva skôr iný. A z našej aspoň podľa názvu národnej strany a z jej šéfa si ľudia väčšinou už len srandu robia. Bohužiaľ...
Na poľský film Andrzeja Wajdu Katyň som sa veľmi tešil. Moje očakávania po zhliadnutí filmu boli naplnené. Do deja filmu Katyň som sa nechal vtiahnuť tak intenzívne, že som sa na takmer dve hodiny cítil byť Poliakom. Ktorý v celej hĺbke chápe zmysel otázok: Pre čo sa vlastne oplatí žiť, keď je okolo toľko zla? A komu možno veriť?
To, čo sa stalo pred 7 rokmi v USA, je bezpochyby niečo strašné. Každý teroristický útok si zaslúži veľké odsúdenie. Ale s týmto hrozným činom, pri ktorom v New Yorku, vo Washingtone a v lietadle nad Pennsylvániou zomrelo takmer 3000 ľudí, je stále spojených viacero otáznikov.
Minister by nemal klamať. Minister by nemal byť vulgárny. Minister by nemal urážať druhých. Minister by nemal...Akými charakterovými vlastnosťami by mal (nielen na Slovensku) disponovať jeden normálny minister?
Mám na juhu Slovenska, v jednom nemenovanom meste, obľúbenú reštauráciu. Raz za čas som si zvykol sa tam zastaviť, na fantastický maďarský guláš s viedenskou knedľou. Pred pár dňami som tam, po istom čase, zavítal opäť. Čašník mi ako vždy k stolu priniesol jedálny lístok. Už jeho (nie čašníkov, ale jedálneho lístka) zmenený obal veštil, že reštaurácia ponúka pre svojich hostí nové menu. Pri jeho listovaní som však maďarský guláš márne hľadal.
Nehovorím, že som sa na blížiaci sa exhibičný (nie súťažný!) hokejový zápas medzi Slovanom Bratislava a klubom z NHL Tampa Bay Lightning chystal. Možno aj preto, lebo som tušil, že belasí s cenou za lístky uletia.
Som ženatý už viac ako 10 rokov. Do manželstva sme s manželkou išli z lásky. A z lásky sme počali aj naše deti. Neodsudzujem manželské (či v inom ako manželskom vzťahu žijúce) páry, ktoré sa rozhodnú nemať dieťa z vlastného rozhodnutia. Ale keďže tehotenstvo ženy a pôrod dieťaťa je darom, ktorý ani zďaleka nie je dopriaty všetkým párom, ktoré by deti chceli. Keďže mať deti je niečo úžasné. Prinášam niekoľko mojich postrehov k tejto téme...
Rasťa Žitného nepoznám osobne. Podľa toho, čo o ňom však hovoria niektorí ľudia z jeho okolia, však tuším, že asi nie je zlým človekom. Napriek tomu som mu po tej nehode nevedel prísť na meno. Pretože po s najväčšou pravdepodobnosťou výraznom prekročení povolenej rýchlosti na ceste zabil svojím autom malého chlapčeka. Deti podobného veku mám aj ja, pre rodičov a najbližších chlapčeka to muselo byť (a dlho aj bude) niečo strašné. Neviem si to ani predstaviť.
Stretol som sa pred pár dňami na kúpalisku pri Bratislave s kamarátom z USA. Už viac ako rok žije na Slovensku, spolu s manželkou a dvomi deťmi. Kontrakt v našej krajine mu vyprší v lete budúceho roka. Ten kamarát pochádza z Pennsylvánie. Pri našej debate ma zaujímal, okrem iných vecí, aj jeho pohľad na súčasnú situáciu (nielen) v USA.
Tento muzikál sa určite nebude páčiť každému. Diváci v kine pre náročného diváka by ho asi neprijali s veľkým nadšením. Ale v takom kine sa nikdy premietať nebude...
Ak zoberieme do úvahy, koľko štátnych útvarov sa na území Slovenska vystriedalo v priebehu 20. storočia, môžeme s pomocou štatistického priemeru odhadnúť, koľko rokov ešte vydržíme...
Nie, nezbláznil som sa. Tú hanbu s najslabším tímom tohtoročných majstrovstiev Európy som pozeral, celý prvý polčas a potom od 60. minúty druhého polčasu (začiatkom druhého polčasu ma tá nuda na Tehelnom poli nakrátko uspala). Napriek hodenému šlofíkovi preto viem, že sme prehrali. Ale aspoň na fauly sme im to ukázali...
Tie naše nešťastné dvojičky – jedna trojskokanka, druhá diaľkárka, v Pekingu už možno vyplakali aj za pár vedier sĺz. Aby ani jedna nemala aspoň jeden platný pokus. Toto má naozaj blízko k rodinnému športovému zakliatiu. Ale aj tak pre mňa najväčšie sklamanie z kolektívu našej športovej olympijskej výpravy tieto baby nepredstavujú.
„Vitaj doma, Jožo,“ podáva mi ruku po konci svätej omše, už pred kostolom, jeden z miestnych kamarátov, s ktorými som ako chlapec vyrastal.
Neplynie ten čas o niečo rýchlejšie ako v čase našej mladosti? Videl niekto vyčerpaný čas?
Meno pána na ministra nominovaného Chrbeta som mal na jazyku už od jeho stredajšej tlačovej konferencie. Kedy slovutná naša národná strana oznámila, že on, pán poslanec (to tiež bola pre mňa prekvapujúca informácia, že aj muž s týmto menom už viac ako dva roky derie poslanecké lavice), by mal nahradiť Izáka. Ak teda dostane posvätenie od pána prezidenta...
