Dozvedela som sa, čo muži nazývajú ideálnym stavom. Bohužiaľ, niekedy ho musia dosiahnuť takzvane dvojfázovo. Mať milenku a aj manželku. Niektoré manželky jednoducho nezvládajú pracovať, byť matkami na plný úväzok, čakať večer manžela s večerou v sexy negližé. A muž, tvor inteligentný, si vždy vie nájsť zadné dvierka. V tomto prípade sú to možno dvere vašej susedky. Každý ich ľutuje. Myslím tým manželky. Podvedené, frustrované a unavené. Ale ako sa cíti milenka?
V poslednej dobe sa zamýšľam nad tým, či existuje typ žien, ktoré sú predurčené byť dobrými milenkami. A keď si už aj zvolili túto cestu, či vôbec majú šancu na pravý vzťah. Filozofické úvahy som cez víkend takpovediac vygumovala z hlavy, ale prišla som na jednu vec. Ľutujem aj tie milenky. Moja ľútosť vyplýva z definície tohto slova. Sú totiž dve. Tá mužská a tá ženská. My, ženy, poviem to tak ako to je, sa stávame milenkami v okamihu, keď prídeme na to, ako veľmi nám láska chýba. Potom si položíme otázku, prečo keď sme tú lásku stretli, prečo do pekla je ženatý? Táto otázka je však na druhom mieste. Tu nastáva bod zlomu a stávame sa milenkami. Muž, ten má doma manželku. Vypraté, vyžehlené, uvarené, upratané. Škoda, že oheň v kozube vyhasína, len kdesi pár uhlíkov v pahrebe tlie. Je lovcom. Odjakživa ním bol. Potrebuje vzrušenie, fantáziu a korisť. Čo tak si nájsť milenku? Je to dobrý nápad, veď to bude len o sexe, doma sa nikto nič nedozvie. Sex verzus milovanie. Mužský kontra ženský pohľad.
A tak milenke ostávajú iba hodinové stretnutia plné vášne a rozkoše. Ona ho miluje, on ju občas. Zaklope na dvere. Posťažuje sa jej, že manželka mu oprala biele trenírky s červenými ponožkami a vznikla z toho ružová. Potom príde vášeň. Veď preto prišiel. ,,Ostaneš do rána?" znie jej výčitka. Nie, neostane. Má veľa práce. Musí ísť domov. Domov, to prostredie, ktoré milenka nikdy pre neho nevytvorí.
Láska je ako mexická vlna. Škoda len, že táto vlna sa stratí v oceáne a nikdy sa späť nevráti. Niekedy to tak chodí. Máločo prebieha predvídateľne.....
