Žofia ,,žabka Ferenczová
Rozprávka o rodinke Najlepších
Kde bolo tam bolo, za kopcom kde stála mestská hromadná doprava a srnky prebehovali cez cestu, žila raz jedna rodina.
Som obyčajný človek s neobyčajnou povahou. Keď milujem tak milujem na plno, keď nenávidím neviem odpustiť a priateľstvo považujem za najkrajší cit vytvorený Bohom...Sama sa zmietam v pochybnostiach, hľadám podstatu bytia a keď nájdem zmysel života môžem tvrdiť, že som dokonale šťastná.... Zoznam autorových rubrík: žabacina, poviedky, z kuloárov našej školy...., phoesy, BoooK, Súkromné, Nezaradené
Kde bolo tam bolo, za kopcom kde stála mestská hromadná doprava a srnky prebehovali cez cestu, žila raz jedna rodina.
Viem ako urobiť muža šťastným. Pohladiť mu ego, vyzdvihnúť jeho sebavedomie. Pri mne bude výnimočný. Som krásna, inteligentná a šelma v posteli. Nie som žena na vzťah, ale jednu vec robím výnimočne. Som dobrá milenka.
Stojím pred zrkadlom...Vidím prvé vrásky na čele. Vlasy suché, bez objemu. Aj prsia by mohli byť väčšie, pevnejšie. Prečo sa mi stále tvorí akné? Otočím sa. O nič lepšie- pomarančová koža, strie. Som hrozná. A ešte mám aj nadváhu. To brucho už pod voľné tričko neschovám. Čo mám robiť? Chcem tak veľa, keď chcem byť dokonalá?
Poviem ti, čo chceš počuť. Chceš aby som ťa ľúbil? Budem....A čo sa stane potom? Odídem, pretože som mužská štetka. A zaplatila si...
Práve som sa vybaľovala, keď mi zazvonil telefón. Na displeji mi svietilo Tomášovo meno. Ach, úplne som na neho zabudla. ,,No, poď dole," hovoril mi sebaisto, ,,s Aresom ťa čakáme." Tak som teda ukončila svoju predchádzajúcu činnosť a podujala som sa ich sprevádzať.
Každý chce zo života vyžmýkať čo najviac. Niekto to vzdá na základnej škole, iný sa prebojuje aj nástrahami strednej a tí, (ne)šikovnejší, zažijú aj vysokoškolský lesk slávy.
Sedím si, je mi dobre. Teplá náruč nočnej lásky ma zohrieva a otvára nové možnosti na ďalší môj prenos. Jediný problém je len v tom, že je tu príšerná tma...
Prechádzam sa po prázdnych uliciach. Zrazu ma zo zamyslenia vytrhne škripot pneumatík. Žeby sa ma pokúšal niekto zraziť? O tom pochybujem... O mňa nezakopne ani cyklista. Taxík zastane, zacúva...
Veľakrát som videla šikovného bábkara ako zručne narába so svojou marionetou. Tá tancuje, plače, hrá na trúbku či veselo rozpráva vtipy. Nemáte niekedy pocit, že aj váš život je riadený nejakým bábkarom? Ten bábkar si hovorí osud....
Spomienky sú ako kniha v ktorej práve listujem. Viem, ktorá kapitola hovorí o zrade, ktorá o láske a poznám aj tú ktorá sa mi prihovára rečou smrti. Tá o láske sa práve zatvára...
Hovoríme o ňom, snívame a predstavujeme si ho na každom kroku- ideálneho muža. Je možno známejším ako sám Antonio Banderas, a predsa ho žiadna žena nevidela.. Azda sa skrýva? Nie milé dámy.. Ťažko je hľadať niečo, čo neexistuje..... Vraj ideálni muži dávno vymreli. Môžeme predpokladať, že ten náš (či už je to manžel, priateľ, milenec alebo otec), je najideálnejším.....
Laura sedela na lavičke pred vchodom do budovy. Nechápala svet, krutosť života ju doviedla k šialeným skutkom. Mala 17, no cítila ako sa jej starostlivo usporiadaný svet začal rútiť ako prériový domček. Začalo poprchávať, nevadilo jej to. Aspoň Boh zakryl jej slzy so slzami, ktorým mi smrteľný hovoríme dážď. Ešte teraz jej znel v ušiach otcov posmešný hlas : ,,Už len aké môžete mať vy, deti, problémy?! Tie vaše malichernosti sú ako zrnko prachu v púšti. Nauč sa Laura konečne rozlišovať potrebné od zbytočných vecí....“ ,,Nie je to pravda otec,“ pomyslela si, ,, každý človek má problémy primerané svojmu veku. To len na mňa doliehajú väčšie.“ Postavila sa a pomalým krokom vykročila do tmy.
Človek si od začiatku evolúcie uvedomoval prítomnosť niečoho, čo môžeme chápať ako tajuplné, priam záhadné, no predsa tak prirodzené. Zubatá na nás striehne na každej zákrute, v každom dome. Nie je to vlasatá babička s ostrou kosou, lež samotná realita a ľudia v nej.....
Pozrela som sa mu do očí. Cítila som z nich lásku. Hovorili :,, Dokážem sa pre teba zmeniť. Naša láska bude trvať večne.“ Zmenilo sa to... Tie modré oči klamali. Plamienok v nich vyhasol a prázdno, ktoré cítim vo svojom srdci je prázdno, ktoré sa odzrkadľuje v tých očiach.
Eutanázia, v preklade dobrá smrť, je diskutabilná téma, ktorá sa istým spôsobom týka nás všetkých. Ale či môže byť ktorákoľvek smrť dobrá o tom naozaj pochybujem....
Je polnoc. Obvykle už snívam o dovolenke na Ibize, o krásnom tichom pobreží posiatym palmami, o pokoji v duši tak rôznorodej ako môžem mať len ja, o samote, nič netušiacom konci, konci, ktorý ukončí všetko začaté alebo ešte len začínajúce.
Snívame, vyhľadávame a robíme to. Niektorí o tom hovoria otvorene, iní sa tvária, že sa ich to netýka.