Ak odmietame lásku, skôr či neskôr nás aj ona odmietne. Nájde si miesto niekde inde. Tam, kde je chcená. Tam, kde môže rozkvitať. Zranili sme ju a zranená odchádza, zároveň nám udelí posledný úder. Bolesť navštívi našu hlavu ,srdce, celé telo. Premôže nás? Ak sa necháme. Ale keď otvoríme náruč, objímeme lásku- viete, tú pravú, tú, čo neklame, nezavádza, pravú, úprimnú, bolesť sa rozplynie a nádej odchádza. Zmení sa na realitu.
Otvoríte oči. Pred vami cudzí človek. Prikrývky sa na vás ešte lepia z prebdenej noci. Sklamali ste. Zranili ste. Poviete si, že sa to váš muž, možno vaša žena nikdy nedozvie. Klamete.
Alkohol? Nie, chyba.
Klamstvo je ako kysnuté cesto. Pučí, kypí, no nakoniec bublinky aj tak vyjdu na povrch. Už neznášam kysnuté cesto. Smrdí mi. Zhnusili sa mi aj koláče. Ako tak to klamstvo kysne, rastie, kvety rozvíja-raz aj tak rozkvitne. Spôsobí bolesť, možno tragédiu. A reakcia? Tá istá, aj vás raz niekto podvedie.
Niekedy je naozaj neskoro čakať na odpustenie, keď sami nie sme schopní odpustiť. Ale máme právo súdiť iných, keď im nevidíme do hlavy? To sotva. Máme právo nenávidieť a potom horlivo vyvodzovať rozsudky? Nie, no robíme to.Zákon schválnosti je taký, že súdime no zároveň sme súdení.
,,Nič sa nedeje náhodou,“ povedala korytnačka v Kung Fu Pande a zomrela. Potrebujeme veľa znamení aby sme na to prišli. A znamenia tu sú, ale slepneme. Čim ďalej tým viac. Niekedy mám dokonca pocit, že ja sama tápam v tme a hľadám sviečky, zápalky, zapalovač...hocičo. Nakoniec som našla cigarety a veľa iných nepotrebných bielych aj čiernych vecí. Zbavila som sa ich. Jednoducho som ich spláchla do záchoda. Niektoré zanechali stopy, iné už nikdy nezanechajú, pretože sa v tej záchodovej vode roztopili.
Istý čas som sa sama sebe hnusila. Aj napriek tomu som si povedala, že možno nie som až taká zlá. Akcia má reakciu a ja už nebudem boxovacie vrece. Každý úder bolí , viac už neznesiem. Máme právo na zmenu. Aj ja ju mám. Mením sa. Okolnosti sa menia, ľudia sa menia. Je to niečo podobné ako s ročnými obdobiami. Nikdy, za celých 21 rokov môjho života, som nezažila takýto september. Fajn, priznávam sa, prvých 5 rokov svojho života si ani nepamätám a posledný rok by som najradšej vymazala. Bolí. Bolí aj to zlé, aj to krásne. Istým spôsobom som však šťastná, pretož e cítim. Konečne. A to som si pár mesiacov myslela, že všetky tie bunky čo ovpyvňujú pocity v mojom srdci zomreli.
Teraz viem, že aj ja som mala radšej držať pravítko nad hlavou a šúchať aj keď už nie som dieťa. Apoň by sa mi vyrovnali tie nepoddajné kučery. Ja som radšej pošliapala lásku, otvorila oči pred cudzím človekom v cudzej posteli, nechala klamstvo kysnúť a v neposlednom rade čakala na odpustenie a ja sama pritom neviem odpustiť. No mením sa. Znova píšem.
