Keď sme vyrazili zo stanice, po pochmúrnom domčeku s nadpisom ,,XY“ nasledovali už len stromy. Práve tá zeleň mi zabraňovala vo výhľade na krásne pšeničné polia, tak zaujímavé pre teenagera sediaceho vo vlaku. Potom ma niečo naozaj upútalo. Po spomalení vlaku za intenzívneho trúbenia, som sa snažila zistiť príčinu tejto náhlej zmeny rýchlosti. Dôvod jednoduchý- železničné priecestie. Žiadne závory, svetelná signalizácia, len jednoduchá značka v tvare písmena ,,X“. X ako nohy Marilyn Monroe pri známom akte s ventilátorom, keď jej letmo zahliadneme nohavičky. Frekventovaná cesta, priecestie dosť ,,maskované“, ale napriek tomu je zbytočnosť nejaký ten semafor alebo moderné elektrické závory. Na vine sú ako inak zase peniaze, alebo aspoň ich nedostatok. Veď počítajme spolu: dvoje blikajúce žiarovky = veľa peňazí, závory = horibilná suma a keďže žiadny mechanizmus sa nezaobíde bez toho, kto ho ovláda, treba sem aj osobu, čoby tie závory spojazdnila. Samozrejme musíme myslieť aj na to, že tento človek by to isto iste zadarmo nerobil a tú ,,vysokú“ minimálnu mzdu by dostať naozaj chcel. Takže neviem ako vy, ale mne z toho vychádzajú miliardy a to je len jedna stanička bohvie kde na konci sveta. Je to naozaj tak? Nie sú to len výhovorky tých, ktorý to riešiť nechcú, lebo najľahšie je zapchať si uši, zatvoriť oči a zakričať: ,, Haló. Som tu len pre to, aby som bral ťažké prachy a zohrieval stoličku zadočkom.“ ?.Za starých dobrých čias taký ujo existoval. Ale odkedy sa všetko zrušilo, myslím tým závory, signalizácia, aj ten ujo ( všetko pre tie peniaze), vídam na staničke už len betónové steny, okná bez rámov a veľký červený nadpis ,,HIP HOP 4ever“. Pýtate sa prečo ma to vôbec zaujíma? Poviem vám skutočný príbeh. Je čerstvý, dnes sa odohral... Sedím presne tak ako včera v tom vlaku. Nepohodlné kožené sedadlá som vymenila za babičkinu vŕzgajúcu stoličku. Čistím marhule, veď treba robiť zásoby na zimu. V tom vbehne do kuchyne brat, celý spotený, strapatý, vyzeral tak trochu bláznivo. Poznám ho ako vlastnú dlaň. Keď na mňa vypúli svoje veľké zelené oči, viem, že má senzačnú novinu, ktorá zloží na nohy polovicu osadenstva babkinej kuchyne. ,,Stala sa nehoda,“ hovoril a lapal po dychu. ,,Smetiarske auto narazilo do osobáka, ktorý išiel zo stanice XY. Jeden mŕtvy, štyria ťažko zranený, vlak vykoľajený a ostatné vlaky meškajú, takže neviem ako sa dostaneme domov,“ vysypal zo seba. Rozprúdila sa živá debata. Nakoniec to babička ukončila tým, že sme sem neprišli filozofovať o živote ale pracovať, tak sme sa všetci vrátili k predchádzajúcej činnosti- milované marhule. Jeden mŕtvy, ťažko zranení... Na tomto úseku sa pravidelne stávajú dopravné nehody. Pýtam sa: ,,kto je zodpovedný za životy nevinných ľudí??“ Je pravda, že obozretnosť a schopnosť predvídať by nás mali sprevádzať životom, ale mnohí z nás si to uvedomíme neskoro, alebo až po nepríjemných skúsenostiach. Predstavme si, že je všetko ideálne. Máme peniaze, máme vymoženosti, máme proste všetko. Ide auto. Je to naozaj fáro, červený kabriolet. Semafor ukazuje červenú a červená znamená stop. Autiak prefrčí a uháňa ďalej šialenou rýchlosťou. Červené svetielko na kamere na priecestí zablikalo. Kabriolet odstavený na krajnici a policajné auto vedľa neho. O pár minút šofér jazdí ďalej o niekoľko tisíc ľahší a s návrhom na odobratie vodičského preukazu. Teraz si už rozmyslí, či bude aj nabudúce riskovať. Je toto všetko naozaj len sen? Myslím si, že tie financie by sa aj našli, len sa investujú do nesprávnych vecí. Veď dávno koluje názor, že život je najcennejšie čo na svete existuje. Lenže v tomto svete to tak nie je. Život nemá cenu... Keby za nás mysleli iný, bolo by to lepšie, alebo aspoň keby sa za pomoci techniky vedelo predísť podobným katastrofám bolo by to ľahšie. Naozaj chýbajú peniaze alebo z týchto nehôd aj niekto ťaží? Poisťovne, právnici, veľké spoločnosti... Ak si niekto myslí, že v tomto svete je to už jednoducho tak, tak sa mýli. Mať zatvorené oči a nechať si ich ešte aj prelepiť páskou je ľudská hlúposť. Veď kto zmení naše životy ak sa o to my sami nepokúsime?
