Mýlim sa , no teraz to nehovorí moja horúca hlava. Hovorí moje srdce. To srdce, ktoré bolo toľkokrát pošľapané, zničené no stále sa vedelo postaviť na nohy. Nie vďaka vlastnej sile, ale sile iných, ktorý ma podržali. No teraz ho strácam.. srdce aj teba. Možno som nikdy neľúbila, možno ani nebudem. Ach, ale myslela som si. Myslela, že som ten cit konečne objavila. Ubližovala som, nechtiac. Možno ťa nemilujem, jediné čo viem že ťa potrebujem. Bolí ma to, čo robíš, aký si....no predsa som sa ťa nesnažila zmeniť. To, čo na tebe mám rada nie je tvoj výstredný image, uletené háro, alebo číslo, ktoré sa tak úporne snažíš dosiahnuť.... Tie oči, pohladenia a rozhovory do skorého rána. Chýbaš mi.
Pri tebe som zabudla na krutosť sveta. Problémy sa mi zdali maličkosťou, tešila som sa na ráno na večer...Nerozmýšľala som nad tým čo bolo. Hojil si mi rany takou rýchlosťou akou si vždy odišiel a znova prišiel. Ako si mohol zabudnúť na tie slová čo si mi vravel, na tie spoločné noci??
Nechcem ťa nechať odísť, nie, lebo mi kradneš to čo nie je tvoje. Ale viac nemôžem spraviť.... Aj tak odídeš, veď si robíš to, čo sa ti zachce. Neviem či si trpel kvôli láske, veď sám si nemiloval ako stále tvrdíš, ale neprajem ti to. Lásku si zaslúži každý. Či je to žobrák na ulici, skrachovaný človek, dĺžiaci mobilnému operátorovi plno peňazí, posteľový priebojník alebo malé dieťa. Aj ty. Tvrdila som, že ju odmietaš.. Myslela som si to. Po čase som však zistila, že ju potrebuješ ešte viac ako my, ostatní . Keď si konečne objavil ,,zakopaný poklad“ zľakol si sa. Ty, ktorý sa nebojíš ničoho a riešenie cudzích problémov je pre teba hračka. Ale čo tie tvoje?
Nechcela som nič také čoho sa ty bojíš a čo ťa ubíja. Chcela som len aby si nezabudol.
No zabúdaš.......
