Nikdy som sa nezamýšľala nad vecami ktoré neboli celkomreálne. Veď načo? Čoraz viac prichádzam na to, že ani sa to neoplatí. Veď nikdyneviete čo sa môže stať. Príkladom je jedna rodina. Žili v mieri, láskabola domovom ich sŕdc. Mama behom dvoch mesiacov na zákernú chorobu podľahla.Dve krásne deti, deväťmesačná Danka a osemročná Miriam zostali bezmamičky. Otec sa len ťažko zmieruje so skutočnosťou, že manželka ho už nikdyneobdarí láskavým pohľadom.
Včera, keďsom sledovala správy srdce mi zamrazilo. Tragédia v Krompachoch so mnouotriasla, keďže sama viem, čo prežíva úbohý otec a synčekv nemocnici. Hľadať v troskách rodinného domu niečo, čo už nikdyneožije inak ako len v spomienkach..... Osud či všadeprítomná smrť? Alebochyba?
Neviem vysvetliť ten pocit, ktorý zažilo len veľmi máloľudí. Vtedy si uvedomíte, že je to ako vytrhnutie z krásneho sna, žerealita v ktorej žijete, je oveľa živšia ako to, čo ste napríkladprežívali pred danou katastrofou. Niekedy si predstavím plešatého maléhomužíčka, ktorému visia nohy z veľkej stoličky, on nimi veselo kolembá,v ruke má pero, pred sebou knihu. Usmieva sa, očividne sa bavía píše. Zapisuje... Zapisuje do knihy na ktorej je na pevnej väzbe napísané,,Osudy“.
Toto všetko je samozrejme len moja fikcia. Veď dnešnýuponáhľaný svet žije v presvedčení, že všetko máme pevne v rukách.Nie, je to omyl.. Čo ak sa príroda jedného dňa vzbúri, povie si, že má tohodosť a obdarí nás štedrou ranou? Čo ak vstúpi do nášho života nečakanáudalosť, ktorá zmení naše doterajšie myslenie? Nie je však dobré lipnúť a hľadať odpovede na tieto otázky, lebonie je na ne odpovedí, a aj keď sanejaké nájdu, sú to len dohady.
Mojím prianímje len žiť. Pokiaľ sa dá, riadiť si život vlastným kormidlom, mojou búrlivouhlavou, ale nezabúdať pritom na to, že na palube nie som sama. Všetko do sebapekne zapadá ako ozubené kolieska v hodinkách. Niekedy si myslím, že to čosa malo stať sa aj stalo, že je to predsa len osud. Existuje vôbec? Či je tozase len výmysel ľudstva aby vinu hádzal na niečo nehmotné? Ktovie.... Viete?
