Milovať rodinu, milovať život, milovať boha- láska spája všetko, čo je predsa tak odlišné. Všetci milujeme, či je to náš pes, naša ceruzka, posteľ, muž alebo žena, ktorá v tej posteli leží. A predsa je jej tak málo. Niekto ju odmieta, niekto nenávidí a mnohí z nás na nej lipneme.Láska. To čarovné slovo, ktoré každý jeden opisuje inak. To slovo umiera. Vojny, vraždy, mocenské boje a všelijaké iné nechutné svinstvá ju postupne vyháňajú zo svojej pozície. Je zázrak keď ju niekto objaví a ešte väčším zázrakom je udržať ten krehký plameň pri živote. Je ráno, svitá. Kráčam zamyslene z diskotéky, znudéná, sklamaná zo všetkých tých "sekundových" vsťahov, ktoré som si stihla za tých pár hodín vybudovať. Idem samozrejme sama, lebo moja polovička sa na mňa takpovediac vybodla (pravdepodobne si našla ďalšiu korisť). Nemyslela som na možné nebezpečie, bolo mi v celku dosť zima a dalo mi zabrať kým som sa vôbec zorientovala a vybrala sa správnou cestou. Nepripúšťala som si možnosť, že by ma cestou mohol napadnúť nejaký uslintaný úchylák alebo pochybný chodec, pýtajúci si moju peňaženku. No zrazu sa predo mnou zčista jasna vynorila tmavá silueta niečo si usilovne mrmlajúc. Keďže som človek, ktorého sluch je dosť poznačený hudbou ktorú počúva, neprikladala som tomu dôležitosť a nahnevaná na celý svet som kráčala ďalej zanechávajúc tú postavu zasebou. To bola asi chyba. Možno som sa spoliehala na staroveké pravidlo, že útočiť od chrbta je prejavom zbabelosti a čojaviem čoho ešte. Dve veľké chlpaté, pravdepodobne aj špinavé ruky ma oblapili okolo drieku a vtedy som počula zreteľne hlas: ,,No čo? Dáš mi trochu lásky?". V prvom okamihu mi prišlo zle, lebo zápach z toho chlapa bol neznesiteľný. Potom som zozbierala odvahu a robila som to, čo mi v tej chvíly pripadalo najmúdrejšie- hrala som divadlo. ,,Zlato, ale ja to nemám rada násilnícky", vyznelo z mojich úst trochu nepresvedčivo. ,,Čo si jebnutá, ja viem že to tak chceš", vanula sa ku mne ďalšia vlna zápachu. Vtedy som sa zmobilizovala a trklo mi, že vlastne s tým mojím divadlom by som sa ďaleko nedostala. Konečne mi začala pracovať aj tá ďalšia časť mozgu, ktorá si spomenula na kurz sebaobrany v škole. Pár ľahkých hmatov a môj protivník ležal na zemi. Vytiahla som z kabelky môj sprej, ktorý mimochodom vonia perfektne a zrevala som na chlapa nech sa za mnou neopovažuje ísť lebo tento môj ,,slzák" použijem. Na moje prekvapenie to zabralo a ja som sa rozbehla domov celá špinavá a smradlavá. Keď si ten chlap predstavoval pod slovom láska sex niekde na zemi a rýchle ukojenie svojich pudov uvedomila som si, že vlastne nie ja som obeť ale ten chlap. Hnusil sa mi a prišlo mi ho ľúto. Dávala som si otázku, že či láska z neho spravila takú citovú trosku alebo je od prírody úchylák. Tá druhá možnosť- úchylák. Práve takýto ľudia lásku zabíjajú. Tento možno nevedomky, lebo chúdák má s mozgom pravdepodobne niečo. Ale čo tí ktorí to robia vedome? Vedome jú zabíjajú... Ako sa dá zabiť? Myslím si, že každý na to má vlastný recept.. Veď vy viete ako na to, že??
