Kráčame cestou do nemocnice. Nevedela som , v ktorej izbe Ruženka leží, ani či ju náhodou nepreviezli na iné oddelenie. ,,Gynekologické lôžkové oddelenie, 2. poschodie“ čítam na tabuli predo mnou.
Jeden, dva, tri, štyri...počítala som schody a do očí sa mi rinuli slzy. Priateľ ma len tíško držal za ruku. Mlčali sme. Vyjachtala som sestričke, že som prišla za sesternicou. ,, Počkajte, ona hneď príde“, hovorila mi so smútkom v hlase. Asi o desať minút sa dvere oddelenia otvorili. Stála v nich Ruženka v dlhej bielej nočnej košeli. Držala sa za brucho a pozerala sa do prázdnoty. V tom som zachytila jej pohľad plný výčitiek. ,,Je preč“ prezrádzali mi oči plné sĺz. Plakali sme, ticho, žalostne.
,, Ani do rúk mi Martinka nedali. Vedela som, že je zle,“ premáhala slzy. Nevedela som jej na to čo povedať. Srdce mi zvierala tupá bolesť. Vedela som, že tá jej je omnoho väčšia. Bolesť matky, čo stratila dieťa.
,, Neboj sa, práve teraz je dieťatko v mamičkinom náručí a pozerajú sa na nás,“ hovorila som. Nehľadela na mňa, lež kdesi ďaleko. Mysľou bola stále pri bábätku. ,,Bol taký maličký. Podobal sa na Kristínku keď bola malá, len mal bledšiu tváričku,“plakala.
,, Práve teraz ťa ona potrebuje najviac na svete. Ruženka, musíš byť silná.....“
Nevyvinutá bránica. Práve to zabraňovalo Martinkovi nadýchnuť sa. Pred týždňom lekári oznámili Ruženke, že dieťatko je trochu maličké, ale nemusí sa vraj báť, o týždeň bude mať svojho synčeka v náručí. Nestalo sa tak. To šťastie držať syna vystriedalo napätie a strach o jeho život. Po narodení putoval maličký z Levickej nemocnice do Nitry. Tam mu robili vyšetrenia a zistili, že na vine je spomínaná bránica. Malý potrebuje operáciu. Prevoz na Kramáre bol doslova hra o čas. Strácal sa im a po stabilizovaní srdiečko znova nezvládalo záťaž. V Bratislave však Martinko prehral svoj prvý boj.
Lekári tvrdia, že maličký zomrel na vrodenú chybu. To, že Martinko nemal vyvinutú bránicu vraj počas tehotenstva zistiť nevedeli. Aj keby bol prežil, zostal by celý život postihnutý a strach by tu ostával naďalej.
,, Chcela som aby prežil, len o to som prosila Boha. Nepozerala by som sa na neho ako na záťaž. Vnímala som to už inak. Bol by postihnutý ale bol by mojím synom...“ hovorila mi Ruženka v ten deň v nemocnici.
Anjelik od nás odletel. Odišiel navždy. Bolesť matky ostáva... Kiežby aj tá odletela....
Nech ju čas zoberie so sebou a prinesie to Šťastie späť. Späť no bez vetra...
