Zaparkoval a čakal, kedy sa z Brlohu vynorí Liina silueta.. Bola pomaly polnoc. Pouličné lampy blikali do rytmu Maxových hodiniek a vtedy sa to stalo. Max na ňu chcel zatrúbiť ako za starých dobrých čias, keď sa ešte s obľubou milovali tam, kde ich to napadlo. Neskôr ten luxus zamenili za Maxovu novú posteľ, kúpenú špeciálne pre túto príležitosť. Posteľ výlučne len ich dvoch. V skutočnosti sa v nej vystriedalo mnoho žien. Lia o tom vedela a ticho trpela. Vystúpil z auta. Sledoval ju, jej chôdzu, vlasy ako ich rozfukuje letný vietor. V tom zakopla a zlomil sa jej podpätok. Max čakal na jej reakciu, ktorá ako vždy bola prekvapujúca. Priam videl Liin úškrn, keď si vyzúvala topánky. Podišla k najbližšiemu kontajneru, zahodila ich a bez zábran vykročila bosá. Ako vtedy...Uvedomil si konečne, že ju miluje. Zrýchlil tempo. V tom sa mu Lia stratila.. Nekráčal, bežal. Zabočil do tmavej uličky a tam ju uvidel. Na zemi, bezvládnu, ako sa nad ňou skláňa neznámy muž a berie jej kabelku. ,,Okamžite ju nechaj,“ zakričal Max a utekal Lie pomôcť. Chlap sa pohol, vyplašene odhodil korisť a v tom sa v jeho rukách objavil zakrvavený nôž. ,,Ty sviniar,“ bolo počuť už len zúfalý výkrik. Vrah sa rozbehol. Max sa zohol k Liinmu telu. ešte cítil jej vôňu, ktorá mu pripomínala všetky tie spoločne zažité chvíle- prvé opojenie alkoholom, prvé milovanie a prvé úlety. Zobral ju do náručia. Z úst jej vytekal pramienok krvi. Z tých úst, ktoré boli toľkokrát bozkané, tie ústa, ktoré sa smiali na Maxových nechutných vtipoch, tie ústa, ku ktorým sa ponáhľal keď mu bolo v živote najťažšie. Pobozkal ju, vášnivo, nežne. Necítil z nej tú túžbu ako kedysi. Lia bola mŕtva. Jej láska, jej dieťa a spomienky. Spomienky na Maxa. Nikdy nie je neskoro, no v tomto prípade to neplatí.... Je až príliš, príliš neskoro..
