Myslela som si, že milujem...Ale či milujem aj tento krát?Pred rokmi som spoznala chlapca. Bol jednoduchý, úprimný a veľmi neskúsený, čo na druhej strane som aj ja :). Práve tá nevinnosť ma priťahovala. S ním som objavovala čaro prvých bozkov, prvé pohladenia po ktorých mi na tele naskakovali zimomriavky. Prišiel čas keď som mu povedala, že ho ľubim. Odvtedy sme si to hovorili často....až príliš. Ale po čase som zistila, že sa mýlim. Áno, bola to chyba. Ublížila som, ale nechtiac. Naozaj som nevedela aké je to milovať a to, čo som ja nazývala láskou, bolo len úprimné priateľstvo, ktoré trvá až dodnes.. O pár mesiacov som zažila niečo podobné. Neviem to opísať, nenachádzam na to správne slová...a to je už čo povedať v mojom prípade. Dodnes kráčame ruka v ruke. Je pri mne keď sa cítim pod psa. Drží mi ruku keď plačem. Zovrie ma v náručí keď zaťato mlčím. Spolu sa smejeme na bežných veciach, ktoré by iných nerozosmiali Ale predsa mám strach. Strach, že ublížim. Najviac trpím keď vidím, že človek, ktorého milujem roní slzy. Nie slzy šťastia, ale slzy smútku. A ja si to nezaslúžim, nezaslúžim si aby boli pre mňa ronené. Ako viem, že milujem?? Odpoveď je, že neviem. Ja to cítim, ale cítim aj to, že som nezrelá. S nezrelosťou rastú chyby, ktoré pácham. A je ich naozaj mnoho. Najlepšie je na tom to, že niektoré ani len neľutujem. Žeby som bola až taká necitlivá? Niekedy som...
