Ares, ako som sa neskoršie dozvedela, je pes. Veľký, novofundlandský a čierny. ,,Roztrhaj ju Aresko,“ vyriekol Tomáš namiesto pozdravu. Zaškerila som sa. Typické. Jeho poznámky ma nikdy neprekvapovali. Pes sa na mňa iba pozeral dobráckymi očami a lenivo si ľahol na zem. Vyzeral unavene a staro. ,,Koľko má vlastne rokov?“ vyhŕklo zo mňa automaticky.
Ares mal niečo cez pätnásť. Obdivuhodný vek na takého psa. Vedela som, že nie je Tomášov, keďže on býval v činžiaku a poznala som jeho názor na chovanie ,,veľkých“ domácich zvierat v byte. Mal ho od svojho kamoša. Sem tam, ak má dosť času, ho chodí venčiť. Oni vraj ten drahocenný čas nemajú. Deti vyrástli, rodičia sa starajú o rodinnú reštauráciu a Ares upadá do zabudnutia. Ak by ste sa spýtali ktoréhokoľvek bezdomovca v Trnave, určite by tohto veľkého obra spoznali. Chodia s ním pravideľne na prechádzky. Zarazilo ma, keď mi Tomáš povedal, že Ares je vlastne súčasťou historického centra môjho univerzitného mesta.
Asi nikdy nezabudnem na prehru s Kanadou, ktorú sme tento rok zažili na majstrovstvách sveta v hokeji. Teda, hokej s tým nemá nič spoločné...
Nudila som sa na internáte a práve preto mi skrsol v hlave nápad dámskej jazdy. Vybrala som si asi ten najnevhodnejší bar. Nechápte ma zle, cítila som sa tam naozaj príjemne, ale keď sme sa s babami vybrali naspäť do nášho milovaného intráku, uvidela som pri susednej budove niečo veľké a čierne. Bol to Ares. Najprv som si myslela, že utiekol. Môj úsudok však klamal. Toto bol jeho naozajstný domov. Podišla som k nemu bližšie, nereagoval. V tom okamihu ma zachvátila vlna zúrivosti. Ako mu toto mohol niekto urobiť?
Jeho majitelia sa presťahovali z rodinného domu do centra a domáci maznáčik im začal prekážať. A tak Aresko namiesto úctivého dožívania trpí za každého počasia priviazaný k administratívnej budove, ktorú dotyčný vlastnia. Pravdu povediac, pes mal vodu aj nejaké to krmivo.Ale čo ak sa voda minie? Príde majiteľ a doplní mu ju? A lano? Bolo akurát také dlhé aby náš obor dočiahol na široko ďaleko jediný strom. Napadá ma iba jediné riešenie. Vyviazať majiteľa, nech na vlastnú kožu pocíti ľudskú krutosť...
