Svet dospelých je svet chaosua nenávisti. V očiach populácie majú stále pravdu, budú múdrejšía zrelší, veď práve oni sú tí, ktorí majú väčšie životné skúsenosti. Viemako sa cíti Laura, viem ako sa cítia mladí dospievajúci ľudia ako ja. Nie somplnoletá, napriek tomu mám svoj názor a rozlišujem čierne od bieleho.Viete aké je žiť za sklom? Pozerať sa na zakvitnutú lúku, no necítiť vôňufialiek? Najhoršie je to, že s tým nemôžem nič urobiť.
Osem rokov žijem s otcoma bratom sama. Milujem ich najviac na svete, sú mojimi anjelmi, čo včasporadia. Moje dospievanie bolo chodenie na rybačku, pozeranie basketbalovýchzápasov alebo hranie šachu. Avšak všetko sa zmenilo. Posledné dva roky si uvedomujem, že sa zo mňa stávažena s vlastnými názormi a pohľadom na svet. Snažím sa dosiahnuťcieľ, ktorý ma napĺňa šťastím a motivuje. To čo študujem, to ma aj baví.Nepatrím medzi zlých študentov. No a čo, že mi nejde chémiaa nemčina? Veď zo mňa nikdy doktor nebude. Mám iný sen a tým jepísanie. Robím to s elánom a moje srdce poskočí o meter keď somza svoju snahu patrične odmenená. Pre môjho otca budem aj tak tá najhoršia-nezodpovedná, ľahkomyseľná a naivná. Myslí si, že sa nechám zlákať nakrivé chodníčky. Zjavne ma za tých 17 rokov nespoznal dostatočne. Podľa nehovytŕčam z davu: ,,Prečo nemôžeš byť ako väčšina normálnych mladých ľudí?“Som nenormálna? Vôbec nie... Ak sa za nenormálnosť pokladá prejavenie vlastnýchnázorov, tak som. Nemôžme byť všetci jednoliaty ako výzor našichsocialistických činžiakov. Nechápe prečo sa líčim, netoleruje hudbu ktorúpočúvam a odsudzuje mojich priateľov. Drží ma za múrom, ktorý je hrubší a dlhší ako tenčínsky. Múr je neviditeľný, vidím a vnímam ho len ja. Postupom času sme saveľmi odcudzili. Už pokladám za zbytočné pýtať sa ho, či môžem ísť von..Odpoveď poznám. Namiesto toho sa zatvorím do izby čítam a rozmýšľam.Neodsudzujem ho za jeho konanie, niekedy som nahnevaná, pretože trpíma veľmi. Istým spôsobom ho chápem, že ma chce ochrániť pred ,,zlýmsvetom“, no nebude tu stále na to aby rozprestrel svoj plášť a prikryl maním. Nestretávam sa s podivnými ľuďmi. Som spoločenská, potrebujem ajsvojich priateľov, ale čím ďalej, tým viac ich mám menej. Ostávajú lennajvernejší, ktorí postupom času aj tak zabudnú, že tu akási ,,žabka“ bola.Problém je v tom, že tatko pokladá rozhovory s mojimi priateľmi zabezpredmetné a zbytočné. Ale veď sme mladí, nemôžme sa rozprávaťo požiari v moskovskej nemocnici... Stretnutia sú pre nás útekom odpovinností a každodenného stresu. Pretože nielen dospelí ale aj študentimajú vlastné problémy, vlastný svet, na ktorý už dospeláci takpovediac zabudli.
Chápemsvojho otca, chce ma uchrániť pred krutosťou tohto sveta. No tú krutosť aj takraz spoznám a bude lepšie ak na ňu budem pripravená.
