Dvere do izby sa otvorili. Vošiel dnu otec- hlava a krk rodiny v jednom. ,,Lor, nevieš ako zvykla mamička robiť cesto na bryndzové halušky?“ opýtal sa a popritom si utieral čelo zo zamúčenými rukami. ,,Ocko, hovorím ti to aspoň stý raz,“ pokračovala a nežný úsmev sa jej pohrával na jej jemne vykrojených plných perách, ,, ale dobre, poviem ti to ešte raz. Pridaj tam radšej surový postrúhaný zemiak namiesto vareného.“ Keď sa otec zatváril dosť nechápavo, Laura sa ponúkla, že cesto spraví sama. Po dlhom namietaní sa však dohodli, že spoločnými silami to bude rýchlejšie. Malá Lauri zvykla robiť cesto s mamkou, teda len špehovala, ako sa Ali šikovne pohybuje po čistučkej kuchyni. Aj keď ubehlo vyše deväť rokov po tom , ako tento anjel opustil zem, Lor si stále pamätala osvedčený recept, pri ktorom si oblizovali prsty nielen deti, ale aj dospelý. ,,Niečo ťa trápi zlatko, vidím to na tebe,“ prehovoril otec so skľúčeným hlasom. No ona len zatrpknuto mlčala. Aj keď milovala svojho otca najväčšmi na svete, už z vlastných skúseností prišla na to, že zdôverovať sa mu zo svojimi problémami nie je najlepší nápad. On mal na všetko načisto chlapský názor, či sa to týkalo Laurinho líčenia, obliekania alebo správania. Aj keď jeho dcéra dospievala a kvitla pred jeho očami, pre ňu to bolo stále malé dievčatko, ktoré sa uteká skryť pred životom do sveta kníh a fantázie. Bola to čiastočne pravda. Fantázia Lauru neopúšťala a knihy sa jej stali najlepšími priateľkami. No namiesto Levieho kráľa, čo ako 8-ročná z neho recitovala úryvky, čítala romány, trilógie a skutočné príbehy. Bola pri tom ako sa vrhala Anna Kareninova pod kolesá vlaku, bojovala o lásku muža s Janou Eyrovou a videla, ako Žofia Bosniaková obdarúvala biednych pod Strečnom. Sama si však zo svojho citového rozpoloženia nevedela nájsť cestu. Blúdila v labyrinte lásky a utrpenia. Každodenne sa jej sníval ten istý, strašný sen. Najhoršie na tom všetkom bolo to, že bol skutočný. Lauru z myšlienok vytrhol vyzváňajúci mobil. Už neutekala zdvihnúť s úsmevom na tvári, len kľudne pohybmi, ktoré prezrádzali akoby čakala správu ktorá zmení jej život.... Zatvorila dvere na izbe, aby mala súkromie a pomaly stlačila tlačidlo.
,,Áno?“
,,No jako Lor?“ spýtal sa dobre známy hlas.
,,Rony?“ prehovorila so smútkom v hlase
,,No to ti teda dlho trvalo. Čo si spala? Zobudil som ťa? To som nechcel mojka“
,,Ale nie, len som pomáhala v kuchyni. Čo potrebuješ?“
,,To ti volám len keď niečo potrebujem? No diki, zlatá si.“
,, Nemyslela som to tak, veď vieš,“ vzchopila sa , a nenechala sa odbiť.
,,Tak? Stretneme sa dnes? Asi ťa fotrík zase nepustí, ja to už serem.“
,,Prosím ťa nehnevaj sa, ale poznáš môjho otca. Vieš, že by som chcela ísť, ale nemôžem.“
,,Mohla si sa aspoň spýtať. Tak ja idem sám. Čauko.“
Laura nestihla ani odpovedať. Rony zložil. Nebolo jej do reči, len sa zvalila do svojej príšerne mäkkej postele pustila si staré stereo.
Mobil znova zazvonil. To bude isto on, zase konal unáhlene, pomyslela si Lor , určite bude prosíkať o odpustenie.
,, Počúvam ťa .. viem, mrzí ťa to, ale mal by si sa naučiť ovládať sa,“ hovorila automaticky.
,,Asi si si ma s niekým pomýlila,“ ozval sa tlmený, príťažlivý hlas so štipkou irónie.
,,Jaj, Filip. Nečakala som že zavoláš, veď si voláme tak málo,“ zaznela výčitka v Lorinom hlase..
,, Viem, ale to naschvál nevyhľadávam tvoju prítomnosť a vyhýbam sa ti. No nejde to..“
,, Načo mi potom voláš? Chceš zase to aby vo mne vzplanuli staré city k tebe? Daj mi radšej pokoj...“ hovorila a slzy za jej tisli do očí.
,, Ako chceš...“ odpovedal.
,, Nie, počkaj, nechcela som , veď vieš že..“ no vetu nedokončila, telefón ostal hluchý . Laura už ďalej nevládala. Ten nával citov, tú nesmiernu túžbu a lásku.. Sadla si do obľúbeného hojdacieho kresla a ticho plakala. Bol to plač zúfalý, tak zúfalý ako hra ktorú rozohrala. Zaspala tvrdým spánkom a začal sa jej snívať sen, sen v ktorom miluje dvoch mužov...
