Ako to býva zvykom, rodinu Najlepších tvorila mama, ako inak Najlepšia. Otec, hlava rodiny, tiež Najlepší a dve deti, ktoré sa ešte len stanú najlepšími.
A ako taký bežný deň vyzeral v tak dokonalej rodine?
Otec a mama každé ráno v najlepšom outfite sadli do najlepších áut, s najlepšími spotrebami. Samozrejme obaja zvlášť. Ak by sa náhodou stalo, že by použili jedno auto, celú cestu by sa poriadne hádali. Hádali najlepšie ako vedeli. Predsa bolo naozaj ťažké rozhodnúť, ktorý z nich šoféruje najlepšie. Potom šli do práce, kde boli ako inak, najlepší. Aspoň si to mysleli. A deti? Nejako sa dostali do školy, alebo za školu. Za hodenú dvadsku si kúpili desiatu alebo cigarety. Im stačilo iba pozorovať. Iba pozorovaním však neviete zo seba vybudovať človeka najlepšieho. Potrebuje to tvrdý tréning. A tvrdý tréning nie je zadarmo. Väčšinou spôsobuje, že sa s vami prestanú stretávať známy, priatelia a neskôr aj rodina. Veď údelom najlepšieho je byť sám. Ale nepredbiehajme.
Po (ne)predretom dni prichádzajú najlepší rodičia z práce. Deti, ešte stále nie najlepšie, už čakajú doma. Vedia, že najlepšie urobia ak svojich rodičov nechajú na pokoji. Veď kto by už stál o detské problémy. Ony aj tak ničomu nerozumejú. Hlavnou témou rozhovorov je hodnotenie života druhých, nie najlepších, či už kolegov, kolegýň, takzvaných kamarátov a rodiny. V tomto si pán a pani Najlepšia rozumejú najviac. Dávať nevyžiadané rady, kritizovať, vyvodzovať unáhlené závery a porovnávať kto je najlepší je zmyslom ich bytia. Nasleduje vylihovanie na najlepšom gauči, sem tam hádky o ovládač alebo len tak hádky. Deti sú niekde, nevedno kde. Ale je od nich pokoj a kľud, to je to najlepšie. ,, Cez víkend ich hodíme starým rodičom,“ hovorí pani Najlepšia najlepšiemu manželovi. Pán Najlepší niečo odvrkol. Asi súhlas.
Víkend to bolo iné labúžo. Pán a pani Najlepšia sa mohli naplno venovať svojmu hobby. Aké bolo, to Vám nepoviem, ale určite bolo najlepšie. V tejto činnosti vedeli oslniť takzvaných priateľov, známych a hlavne rodinu. Veď pani Najlepšia chcela byť vždy obdivovaná a pán Najlepší túžil po rešpekte a uznaní. A možno sa im to aj do určitého momentu darilo…. Až kým neprišli na to, že byť Najlepší a Najlepšia je pre každého strašne vyčerpávajúce. Človek, tvor omylný, totiž nie je predurčený byť najlepší. Tak ako každá hra, aj hra na najlepších mala svoje finále.
Raz, v najlepší deň v týždni, sa manželia zobudili a prišli na to, že nemajú koho hodnotiť. Deti odišli, rodina nedvíhala telefón a kamaráti sa im obrátili chrbtom. A ako to býva zvykom, v týchto momentoch prichádza skúška manželstva. Manželia, ktorých spája láska a porozumenie a predovšetkým tolerancia by našli kompromis. No zväzok pána a pani Najlepších bol postavený na konzume, peniazoch a vzdušných zámkoch. Začali sa požierať a ba čo viac, požierajú sa až dodnes. Či z nich niečo ostalo, to netuším. Možno kdesi, tam ďaleko, v kútiku duše nájdu obaja toho človeka do ktorého sa pred desiatkami rokov zamilovali a možno nie. Ako som už povedala, byť najlepší znamená byť sám. Nikto si ale nezaslúži byť sám….
Preto drahí moji pamätajte, vzťah je ako strom. Ak ho polievate, jeho kmeň hrubne, koruna košatie a listy zelenejú. Avšak ak seriete na vodu, skôr či neskôr vyschne. Niektorí sa ho budú snažiť zoťať, no jeho korene vo vás pretrvajú a potom vám neostane nič iné iba rátať letokruhy ako bolestivú spomienku...
