Možno má táto budova aj okná. Svetlo si vždy nájde cestu. Na jej prekvapenie bolo na dotyk suché. Na operadlách však pocítila hlboké rezy. Ako keby tam niekto bodal nožom... Nemysli na to Lor, karhala sa. Veď tu predsa nikto nie je. To potkany vyžrali práchnivejúce matrace. Zlý pocit sa z nej však nevytratil. Netušila, že ju niekto pozoruje. Laura sa zatiaľ usadila do kresla a šúchala si skrehnuté ruky a nohy. Bola bosá a mala nočnú košeľu, v ktorej jej bola náramná zima. Prečo jej len nenapadlo obliecť si niečo vhodnejšie? Po chvíli, keď prestala vnímať kvapkanie vody a škrabkanie myšacích nôh o podlahu začula zvuk. Ľudský. Nebolo to jej vlastné dýchanie. Sama dýchala veľmi pravidelne, toto pripomínalo skôr dýchanie raneného zvieraťa. Už vedela, že nie je jediným obyvateľom podzemných miestností. Vidí ju? Vie kde sa nachádza? Cíti jej strach? Laura len tíško dúfala, že tvor, ktorý ju pozoruje zmizne tak rýchlo ako aj prišiel. Snažila sa nevydať zo seba ani hlások, stať sa medzi múrmi neviditeľnou. Splynúť so stenami a len tíško pozorovať tmu.
Začula však kroky. Približovali sa. Niet úniku. Kam by aj bežala? Nevidí ani na svoje nohy. Určite by spadla. Miestnosť ešte väčšmi potemnela. Bol blízko, no Laura ho stále nevidela. Strach ovládal jej celé telo. Po tvári jej začali stekať slzy. Nechcela byť znásilnená, ani cítiť krutosti akéhosi psychopata. Dokonca mu už nechcela vidieť do tváre. Určite by bola ohavná, a na druhý svet, ak by nejaký bol, si zoberie len šťastné myšlienky. Žiadne neprichádzali. Tak zatvorila oči a čakala. Približoval sa. Počula ako myši, potkany a iná háveď pred ním uteká. Smeroval k nej. Pomaly odsúval nábytok čo mu stál v ceste. Laura už videla jeho siluetu priamo pred kreslom. Bola mohutná. Zrazu sa o kreslo oprelo niečo ťažké a tlačilo ju to k stene. V tom pohyb ustal a muž sa k nej naklonil. Hľadela priamo do jeho očí, no bola taká tma, že si to neuvedomovala. Cítil jej pohľad. Rozpaľovalo ho to. Musí sa jej dotknúť, je prekrásna. Špinavá, drapľavá ruka sa dotkla Laurinho pleca. Pohrával sa jej s vlasmi. Skúmal tie hnedozlaté kučery, zabáral si do nich tvár. Vzrušovala ho tá vôňa. Jemne stonal a bozkával jej čelo. Laura sa bála čo i len pohnúť. Teraz cítila ako dve teplé ruky hladia jej líca. Dotýkal sa jej s láskou. Bol priam nežný. Palcom jej prešiel po suchých perách. Bál sa ich pobozkať.Láskal ju ďalej. Po lícach, po krku. Pokožku mala hebkú ako hodváb. Cítil jej tep, pulzujúcu krv v žilách. Stačil by jeden rez a vykrvácala by mu v náručí. Nie, teraz nie, až keď príde vhodná chvíľa. Strhol jej z ramien bavlnenú látku pyžama. Nevydržala to. Zmeravela v kresle a pomaly posúvala bosú nohu na dlážku. Prečo len nedávala na kurze sebaobrany pozor? Sústredila sa na posledný kop, veď by jej mohol zachrániť život. Z celej sily sa do muža oprela a trafila ho presne do slabín. Chlap sa trochu zapotácal, stratil rovnováhu a spadol. Nevidela ho, vstala a vedela, že uteká preč od útočníka. Vtom ju niečo chytilo za nohu. Pocit sklúčenosti jej zaplavil celé telo. Trhala sa, kričala nezrozumiteľné slová. Vo vzduchu sa blysla čepeľ noža. Tmou preletel výkrik. Trhal uši, srdcia. Bodol ju. Z lýtka sa jej rynula krv. Nevdzávala sa a pomalým ťahavým krokom išla k východu. Vliekla svoju zranenú nohu a obzerala sa . Nevidela ho a pritom stál pár metrou od nej. Na Lauru prichádzali mdloby. Niet úniku.Muž sa v tme orientoval ako mačka, presne videl strach v jej očiach, dokonca aj to, v ktorom mieste je zapichnutá zbraň. Na perách mu pohrával úsmev. Zohol sa za rukoväťou noža. Bolesť jej sparalizovala celé telo. Mučivý chlad jej prechádzal z nohy na brucho. Nevládala sa ani pohnúť. Laura už vedela, že bude znásilnená.Zohaví ju, zničí jej sny, život. Možno životy iných ľudí. Začala tíško vzlykať. ,,Prečo do pekla plačeš? Veď je to len trochu krvy," počula chraplavý hlas. Rozrušilo ho to. Nebol dosť nežný? Suka, zaplatí za to. Zaplatí tak ako ostatné. Kurvy! Všetky sú kurvy! Áno, chcú to tvrdo. Šľapky. Lauru zasiahol silný úder. Spadla na zem. Cítila ako sa jej z nosa pustila krv a mieša sa jej so slinami. Krv cítila aj v ústach. Možno jej vybil aj zub. Nie, to jej pera pri údere praskla. ,,Vstaň ty kurva!" počula vzrušený hlas. ,,Otvor oči a ja ťa zabijem. Ale ty si dobré dievčatko, ty to chceš najprv medzi stehienka. Však zlatko?" počula ten jeho výsmešný tón. Stratila zmysel pre orientáciu, no vedela, že sa plazí preč od neho. ,,Kamže kam?" začal ju ťahať za vlasy. Šklbal ňou, kým ju nepostavil na nohy. ,,Prosím, nie," začula svoj slabý hlas. V tom dostala ďalšie zaucho. Tentoraz slabšie, no aj toto bolelo. Šmaril ju do kresla, v ktorom pred chvíľkou tíško sedela. Udivovalo ju, že sa v tejto tme tak šikovne orientuje. Vari to naozaj nie je človek? Odhadovala, že nočnú košeľu má celú od krvi. Vždy ju fascinoval pohľad na kontrastnú červenú a bielu. Dnes ju však nevidí, no aj tak vie, že tu je. V hlave jej pulzovala neuveriteľná bolesť. Nevládala sa brániť a pomaly sa oddávala svojmu osudu. Na krku pocítila ostrú čepeľ noža. ,,Prosím Bože, nech to skončí," šepkala zranenými perami. Psychopat ju pritisol k stene a pritláčal si svoje smradľavé telo o jej trasúcu sa postavu. Rukou, v ktorej nezvieral nôž sa jej tela divo dotýkal.Kde sú tie šťastné myšlienky keď ich človek najviac potrebuje?
Laura ležla v pivnici.Telo mala skrehnuté. Pomaly z nej vytekal život. Rany na tele však necítila. Oči, niekedy plné života zívali prázdnotou. Pri nej sedel vrah a hladil jej vlasy. ,,Už je po všetkom maličká, pozdravuj ostatné štetky," vyslovil a pustil sa do šialeného smiechu.
Takto ju o pár týždňou nájdu. Rozkladajúcu sa, zneuctenú. Potkany dokončia vrahovo dielo a z Laury ostane už iba spomienka.
