V tom okamihu ako mi zmrzlina začala kvapkať na obálku položenú na mojich kolenách som sa postavila. Nemôžem predsa zamazať úradný dokument, ktorý je súčasťou ranného rituálu mojej inak monotónnej práce. Tešila som sa na dávku cukru v mojich žilách avšak to, čo som videla ma dalo do kolien. Zmrzlinu som hodila do koša a vybrala som sa na poštu.
Som človek plný pozitívnej energie, ale na pošte mi z nej vedia vždy trošičku odjesť. ,,Ďaľší!" počula som kamennú tvár kričať od okienka. Milo som sa usmiala, popriala pekný deň. Nikto ma nepočúval. Teta čo sedí v tom vyblednutom, smradľavom kresle už 30 rokov sa mi ani neodzdravila. Vynadala mi, že mám krivo odstrihnutý podací lístok a že bude musieť ručne vypísať potvrdenku o zaplatení , zamrmlala mi cenu a hodila späť drobné čo mi vydávala. Neostávalo mi nič iné, len sa vrátiť na čerstvý vzduch ku kamenným tváram. Grécke sochy majú krajšie úsmevy ako títo tu, pomyslela som si. Ale veď na čo by sa aj usmievali.
Po pravej ruke, na tej istej lavičke kde som pred chviľou sedela, ležal bezdomovec a na neho zjapal policajt s obuškom v ruke. Predo mnou karhala matka svoje dieťa, pretože chcelo zvdvihnúť zo zeme niečo trblietavé. Na ľavo sa hrnul hlúčik mladých, mladých bez úsmevu, bez nadšenia s prázdnimi očami. Do čerta, sníva sa mi to? Je to ako z filmu Equllibrium, kde nikto nič necíti, každý má v spoločnosti určité postavenie, víziu, predurčenú cestu. Bolo krásne slnečné počasie, pozrela som sa nad seba, slnko pražilo. Aj tak je deň krásny. Prvý schod, druhý schod, už len pár je predo mnou, no ten predposledný som nezvládla, zachytil sa mi podpätok a tak celá ako ma Boh stvoril som sa rozvalila pred poštou. Obe kolená ma neskutočne pálili. Do očí sa mi vtiskla slza a najhoršie na tom bolo to, že kabelku som mala asi tri metre pred sebou. Jedna vložka, tampón, vreckovky, kľuče od auta, rúž, peňaženka a aj ten nakrivo odstrihnutý podací lístok. To všetko mi ležalo ako na dlani, už sa len načiahnuť. Okolo mňa prešlo asi desať ľudí. Jedna okoloidúca si dokonca mrmlala niečo o vysokých podpätkoch, o chodení a že sa nečuduje, že som na zemi. Hnev, ľútosť nad sebou a bezmocnosť ma ovládala. Už som sa neusmievala, už som si nemyslela, že je deň krásny. Zrazu som videla ruky čo ma chytili za plecia a pomohli mi postaviť sa...Potom už len siluetu muža, ktorý mi bez hanby zbiera veci a vkladá mi ich do kabelky. Dokonca aj tie tampóny. Oprášila som sa, z kolien sa mi rinula krv. Štípali. Chcela som mu povedať prosté ,,ďakujem" no v krku som mala veľkú hrču, sliny a aj slzy predpokladám. ,, To bol riadny pád," usmial sa na mňa a podal mi kabelku. Proste som nezvládla posledný schod, pomyslela som si. ,,Nemusíte sa cítiť trápne. Nech sa cíti okolie. Vy ste sa na tých schodoch tak krásne usmievali, " povedal mi a už som videla len odchádzajúci tieň. ,, Ďakujem," zakričala som do davu.
A tak som sa presvedčila, že usmievať sa predsa len oplatí. Aj obyčajný úprimný úsmev vám vie najsmutnejší deň premeniť na ten najkrajší.
