,, Prečo tu ležíš?" spýtal sa ma nežný hlások. Otvorím ľavé oko. Prvé čo som zbadala boli dve veľké zuby, modré vyšpúlené oči a strapaté vlasy. ,,Tak prečo?"naliehala ďalej. ,,Ty tu prečo ležíš so mnou?" odpovedala som a znova zavrela oči. ,, Na otázku sa neodpovedá otázkou! V škole by si dostala poznámku," cítila som prenikavý pohľad. Ako mám vysvetliť dieťaťu, že tu ležím preto, lebo sa nenašiel nikto, kto by v tej tráve ležal spolu so mnou? ,,Prišla som hľadať znamenia," povedala som pravdivo. Ticho. Žiadna otázka. ,,Prečítaj si horoskop ako to robí moja mama," vyriekla prosto a poťahovala mi moje tričko. ,,Mama ho číta celej rodine okrem mňa. Vraj som malá a na mňa to neplatí," trkotala, ,, ale niekedy som zvedavá, už viem trochu čítať a pršíííííííííííí už veľmi prší, poď ideme pod striešku! Poď, poď, poď lebo zmokneš." ,,Mne to nevadí," priznala som sa. Vždy ma fascinoval dážď. Ten dážď, ktorý pomaly zmáča tričká, môj empatický dážď. Počula som už len nesúhlasné odfuknutie a zvuk cupitajúcich detských nožičiek. Odohnala som to posledné milé znamenie na ktoré som celý deň čakala. Rozmýšľam koľko znamení ešte potrebujem. Koľko znamení potrebujú ľudia aby si uvedomili, že kráčajú po nesprávnej ceste. Celý život sa vyhovárame na skutky iných. Na niečo, čo vlastne neexistuje. Stačí vystrieť dlaň a chytiť osud za ruky. Lebo tie znamenia, ten osud, to sme my.
Počujem znova kroky. Nie, to sa mi iba zdá. Prestalo pršať. Otvorím oči. Nebo sa zmenilo. Už je červené s bielymi bodkami. ,,Aha čo mám," škerila sa na mňa Zuzka a v ruke zvierala malý červený dáždnik. Moje znamenie sa vrátilo. Ľahlo si ku mne do trávy, chytilo ma s detskou nevinnosťou za ruky a ja som jej vyrozprávala rozprávku. Rozprávku, kde všetci žili šťastne až kým ...
A od tej chvíle neležím v tráve sama.
