Bezpečnostná pracovníčka na mňa pozerala ako na zjavenie.,,Sme tí dobrovoľníci o ktorých Vás informovali,“ zopakovala som jej.Nechápavo zažmurkala, usmiala sa na priateľa nefalšovaným ospravedlňujúcim úsmevom a odovzdala nám identifikačnékarty.
Tričkoktoré mi dali mi bolo trochu veľké. Pozrela som sa do zrkadla na výslednýefekt. Cestou do Tesca som nestíhala.Rýchlo som si vzopla vlasy do dvoch copíkov, čo mi teraz pripadá smiešne. Je to pochopiteľné, nemala som čas nahrebene. Bez makeupu, tak ako ma stvorili , som stála pred zrkadlom a začala som si uvedomovať, žemoja úloha nekončí pred kusom veľkého skla.
Keďsme dorazili vystriedať dobrovoľníkov, privítala nás skoro prázdna urna. ,,Stezlatí že ste prišli,“ počula som hovoriť vedúcu SČK. Pár fotiek na úvoda akcia sa mohla začať. Pustili sme sa do práce pohotovoa s elánom. ,, Dobrý deň. Prosím Vás, neprispeli by ste na sociálne aktivitySlovenského Červeného kríža?“ spievalasom čoraz častejšie. Naše úsmevy povädli po úvodných desiatich minútach. Bezduché tváre, ktoré boli zahĺbené dovlastných myšlienok, trkotajúce manželky so svojimi deťmi a večne sanáhliaci neznámi muži s kufríkmi v ruke. Títo všetci sa odvracali, bačo viac ani nereagovali na prosby vyslané na ich osoby. ,, Ja som už taknaaktivizovaný, že na aktivity nemám čas....,“ bolo počuť v dave. Našli sa aj takí, ktorí si nás plietlis predajcami cukríkov. ,,Hej Feri, nechceš cukrík? Tu ho títo predávajú,“hovoril chlap s vykosenou hlavou. ,,Za čo ho máte mladá pani?“ Po tom ako som mu vysvetlila, že mi nie smepredajcovia ale dobrovoľníci ,,Feri“ chytil dvadsku, vhodil do urničkya čakal na zaslúženú odmenu- cukrík. ,,Viete kto vám práve prispel slečna?Terorista! Najväčší mafián!“ kričal ten druhý a s rehotom sa pobraliďalej.
Hodnúchvíľu sa na nás pozeral Pán Dôchodca sediaci na lavičke pri našom stanovisku.Asi po polhodinovom sedení sa starký zodvihol a namieril si to priamo kumne. Pohybovalo sa mu ťažko. Barle zjavne nestačili nahradiť to, čo chcelo byťnahradené. ,, Viete ja som prispieval 20 rokov poisťovni a nakoniec miodmietli financovať operáciu mojej chrbtice.“ Toto bol asi dôvod jeho návštevy. Viac nám nepovedal a pobral sanemotorným krokom ďalej. Prišlo mi ho ľúto. Neboli sme z poisťovne, ako sa pravdepodobne nazdával, ale aj on,ako väčšina ľudí v šírom okolí veril v to, že prispieť na charitu sanevypláca.
Uvedomujem si,že aj táto oblasť života, je popretkávaná množstvom podlostí. Veľakrát sapeniaze použijú neúčelne, alebo dokonca sa zvyšky rozdajú ako odmenypracovníkom organizácií, ale neprestávam veriť v ľudskej dobrote.Neodrádza ma neochota jednotlivcov spolupracovať a nemyslím si, že pomáhaťniekomu je zbytočné. Aj keď si to možno niektorí myslíte, verím tomu, žev budúcnosti skôr či neskôr pomoc potrebovať budete. Veď už len to, že malý fagan neuvoľní miesto starčekovi , že pestovaná pipka si myslí, žepomôcť cez prechod staršej žene je ponižujúce, len tieto maličkosti miprivádzajú do srdca toľko smútku. Kde sa podela humanita? Prečo nás opúšťaviera?
Viete čoje žarážajúce? To, že práve títo ľudia, ktorí potrebujú pomoc vedia zaželať ten najkrajší ,,krásny deň“. Ďakujem vám, ktorí pomáhate...
